Zraz Hronec , jeseň 2018

30.8. – 2.9. 2018, chute a vône Horehronia


Zamiloval som sa. Oneskorene, intenzívne. Ako starý mládenec, ktorý sa po rokoch samoty prvýkrát ráno zobudil vedľa svojej lásky.

Milujem chladné rána. Hmlu pri prameni. Bieleho koňa na lúke. Nočný rozhovor vo dvore chalupy. Strechy ožiarené poslednými lúčmi slnka. Náhle sa rozostúpiacu dažďovú clonu. Slnko ovlažujúce sa v chladnej vode. Vôňu lesa. Čakanie na východ slnka. Mäkký spev reči. Zvučné hlasy. Historky. Chlad z vodnej nádrže. Chuť buchiet. Divú krásu. Jazyk čierny od čučoriedok.

Milujem ...


Predohra, jar – leto 2018

SCK cyklozrazy sa už dlhšie neorganizujú. KST cyklozrazy takmer nenavštevujeme. Patrilo by sa aj začať. A teraz budú obidva. V rovnakom termíne, na rôznom mieste. Dilema, kam ísť? Nakoniec do kalendára píšeme podujatie SCK.


Keď prvýkrát čítam propozície, je definitívne rozhodnuté. Preskočila iskra, tie trasy musím zažiť na vlastných kolesách. Ideme na Horehronie. Navyše tu je možnosť zopakovať pamätný prejazd z Hriňovej na Kokavu-Háj z konca minulého tisícročia. Začínam zháňať ľudí. Najskôr to nie je nič moc, hoci sedem je dobrý základ. No určite máme na viac. Otravujem pri každej príležitosti, mailom aj osobne, presviedčam. Niekoho úspešne, niekoho nie. No ľudia sa postupne hlásia, posledný len dva dni pred odchodom. Nakoniec nás je pätnásť, slušná zostava, ktorá môže dôstojne reprezentovať.


Partia je teda kompletná, dokonca sa nikto neodhlásil! Korigujem trochu plány a pôvodne plánovanú „rozbehovú“ trasu cez Kokavu presúvam na nedeľu. Ráno si môžeme prispať, do Hronca stačí prísť okolo obeda.


Deň nultý – aj Hnusnô môže byť peknô, štvrtok 30.8.

Odchádzame. Obsadenie áut sa menilo do poslednej chvíle a tak sa ráno v Trnave stretáva deväť cyklistov a tri autá. Ostatní prídu inou trasou alebo neskôr. Krátke zvítanie a kolóna vyráža. Všetko ide podľa plánu (aj zastávka na občerstvenie v Bzenici) a tak chvíľu po poludní parkujeme pri hoteli Drotár, asi kilometer za Hroncom. Je tu už rušno, zdravíme sa so známymi, väčšinu sme zopár rokov nevideli. Čakajú nás aj Tono a Heňo. Nasleduje rýchle ubytovanie (prezentáciu vybavíme neskôr) a prezliekanie – ideme sa trochu povoziť.


Prvých pár kilometrov je pohodlných – dole kopcom do Hronca a potom rovinka do Chvatimechu a po hlavnej ceste do Podbrezovej. Za železiarňami točíme doprava smerom na Hornú Lehotu. V obci sa narodil, pôsobil, zomrel a je pochovaný Samo Chalupka. Jej návštevu si ale nechávame na inokedy, obchádzame ju sprava dolinou okolo vodných nádrží Hnusno. Názov klame. Ich pokojnú hladinu, ktorá odráža siluetu brehov so stromami, pomaly križujú kačičky. Kľud a pohoda. Ticho doliny narúšame svojou prítomnosťou len my. Musíme. Hlavne v jej vyšších častiach les hustne, cesta sa zužuje. A v lese žije všeličo, aj ... Ale nemáme šťastie, nezazrieme a nestretneme nič.


Dolinou pozvoľna stúpa stará asfaltka. Trochu polepená, ale krásne zjazdná. Kde-tu sa z nej odpája cesta. Vľavo do dediny, vpravo niekde do hôr. Ale odbočky dnes neskúmame, držíme si správny smer. Máme namierené do Krpáčova. Asi v polovici sa povrch mení na spevnenú cestu. Stále zjazdné. Za Prameňom Sama Chalupku z lesa vykúkajú prvé chaty a chalupy, vchádzame opäť do civilizácie. Pohodové stúpanie sa priostruje a tak do Krpáčova prichádzame poriadne zadýchaní. Krátka prestávka a občerstvenie padne vhod. Krpáčovo, turistické a lyžiarske stredisko ležiace na svahoch Nízkych Tatier je v tieni blízko ležiacich Tálov. Tále, mondénne sa tváriacu zastávku solventnej klientely sme navštívili minulú jeseň (ešte stále cítim v ústach pachuť z návštevy hotela Partizán). Krpáčovo je ľudovejšie, dnes volíme správne.


Dole k vodnej nádrži neschádzame. Aj zvrchu je pekný výhľad, netreba naháňať prevýšenie. Využívame pohostinnosť Garage Pubu v hoteli Polianka (kde na Slovensku na tie názvy chodíme?) a vonku na terase dopĺňame chýbajúce tekutiny. Bavíme sa pritom pri čítaní reklamnej tabule Požičovňa psov. Nuž, do Valaskej je kúsok 😉... Pár metrov ešte naberáme pri krátkom ostrom výbehu na hlavnú cestu. Opäť fučíme (len Janka nechce vychladnúť a točí kolieska hore-dole), ale sme na najvyššom bode etapy. Odtiaľto už opäť pôjdeme po verejných cestách, budeme musieť jazdiť opatrnejšie. Ale prvé kilometre je premávka riedka a tak si vychutnávame svižný zjazd. Ani sa to nezdalo, ale nastúpali sme si pekne, bez problémov prekračujeme päťdesiatku. Ešte sa krátko zastavíme pri pamätníku II. Československej paradesantnej brigády na lúke Črmné. Pamätník tvoria ležiace padáky, čo je ale zrejmé len pri pohľade zboku. Fotka do archívu samozrejme musí byť.


Pokračujeme, ešte stále dole kopcom (naozaj sme dosť nastúpali). V Dolnej Lehote brzdíme. Chalupu tu má náš kamarát Milan, ktorý ale bohužiaľ (pre neho našťastie) len pred pár hodinami odišiel naspäť do Trnavy. Tak sa len fotíme a posielam mu pozdrav mailom. A stále dole kopcom (aj keď kde-tu treba trochu prišliapnuť) do Lopeja. Stadiaľ ešte kúsok po hlavnej do Podbrezovej a Chvatimechu. Po krajnici to ide bez problémov a už nás čaká iba záverečný výšľap cez Hronec hore na hotel. Počas nasledujúcich dní si ho ešte párkrát zopakujeme. Je ale v pohode.


Ďalej telegraficky. Prezentacia STOP Zvitanie sa s Mirom a Jozkom STOP Vecera v kolibe Gros STOP Slavnostné zahajenie zrazu a tanecnice flamenca STOP Privitanie Vierky a Mariana STOP


A záverečná krátka porada pred zajtrajším dňom (kalíšok na dobrú noc nezaškodí). Všetko v absolútnej pohode, super nálade a atmosfére. Paráda.


Takže začiatok máme za sebou. Dnes takmer 37 kilometrov a 400 metrov prevýšenia. Zajtra nás čaká ostrý štart.


Deň prvý – okľukou na Zákľuky, piatok 31.8.

Uvidíme, ako to dnes pôjde. Cez deň hlásia prehánky a búrky, ale ráno je ešte v pohode. Po raňajkách sa presúvame na štart. Igor pokúša elektrobicykel, obdivujeme ľahkosť, s akou sa pohybuje hore lúkou.


Spočiatku je trasa spoločná pre všetkých, aj pre cesťákov. Začíname známym zjazdom do Hronca. Na začiatku obce pri pamätníku odbočujeme vpravo smerom na Svätý Ján. Spojka nás najskôr vedie po spevnenej ceste, neskôr sa pripájame na asfaltku krútiacu sa popri Čiernom Hrone. Všade dookola je les. Krásny, tmavý, hustý. Vychutnávame si jazdu na čerstvom vzduchu. Opäť sa vracajú myšlienky na stretnutie... Márne, nevidieť ani myšku. Hoci sa to nezdá, civilizácia je všade okolo nás na dotyk ruky.


Sme v lokalite Svätý Ján. Odbočujeme vpravo na lesnú asfaltku, ktorá nás prevedie Kamenistou dolinou až do obce Sihla. Celou dolinou v minulosti viedla jedna z vetiev Čiernohorskej lesnej železnice, zrušenej v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Jej zvyšky sú v teréne stále dobre rozpoznateľné. Cesta rovnomerne stúpa, ale nič nepríjemné, stíham vo dvojici Jančimu. V doline je zakázaný pohyb áut, takže okrem jediného nákladiaku v protismere patrí cesta iba nám. Šliapeme, debatujeme, pohoda, klídek, tabáč... cyklistický sen. Potvrdzuje sa, že rozhodnutie ísť na cyklozraz do Hronca bolo správne.


Popri ceste sa kľukatí Kamenistý potok, v minulosti slúžil na splavovanie dreva. Po asi 10 kilometroch prichádzame k tajchu Hrončok. Krásne miesto. Čaká nás tu krátka prestávka. Vychutnávame si tichý pokoj vodnej nádrže, ktorá pomáhala splavovať drevo v dolnej časti doliny. Fotíme, občerstvujeme sa, Miro lepí defekt. Dokonale využitá chvíľa na oddych. Príliš sa ale nezdržiavame a púšťame sa do druhej polovice doliny. Po pár desiatkach metrov nás prekvapuje mokrá cesta. A je mokrá naozaj dosť. Kúsok od nás sa vyliala obloha a ani sme to netušili. Vyraziť o chvíľu skôr, sme mokrí ako myši. Šťastie je dnes ale zatiaľ na našej strane. Profil stúpania sa nemení, stále je príjemné. Dolina sa začína postupne rozširovať a v jej hornej časti Kamenistý potok meandruje. Je tu naozaj krásne. A organizátori sľubujú, že ďalej to bude ešte krajšie. No uvidíme. V takomto prostredí by sa dalo jazdiť donekonečna.


Sme v obci Sihla, vo výške 901 m. n. m., na rozhraní Horehronia, Gemera a Podpoľania. Obec je maličká, ale na prvý pohľad veľmi pekná. V strede je malá krčma s veľkou záhradou. Parádne miesto na prestávku a načerpanie síl. Počas oddychu sa k nám pridáva na kus reči domáci týpek, z ktorého sa po chvíli ale vykľuje veľmi príjemný spoločník. Viac ako päťdesiat rokov žil, študoval a pracoval v Bratislave, potom radikálne zmenil svoj život a splnil si sen. Má koníka - hucula a dnes je z neho miestny usadlík. Dozvedáme sa od neho veľa zaujímavého o tomto mieste. Žije sa tu kľudne, je to jedna z posledných lokalít, kde sa ešte žije pôvodným spôsobom, ľudia nie sú príliš zasiahnutí civilizačnými „výhodami“ (aj on už v chalupe zrušil internet). Prvý pohľad teda naozaj neklamal. Toto Wikipedia nepovie.


Počas nášho rozhovoru spadne pár kvapiek. Nevadí, sme pod slnečníkom, ani ich necítime. Neradi, ale musíme náš rozhovor ukončiť, skupina sa začína hýbať. Cesťáci išli už pred chvíľou, čaká ich toho dnes ešte dosť. Aj my si ale ešte užijeme. Najskôr vystúpame po hlavnej ceste (premávka našťastie nie je hustá) k odbočke pri pamätníku SNP na Tlstom Javore. Slušný stupák slušne roztrhal náš pelotón, ďalej ideme po malých skupinkách. Opúšťame asfalt, nasleduje MTB terén. Našťastie nie príliš náročný, dokážeme sa v ňom pohybovať aj my na trekoch. Idem sám. Niekde za stromami počujem búrku, ale neohrozuje nás a navyše sa po chvíli stráca. Mixom lesných cestičiek a rozľahlých lúk sa po hrebeni dostávam na kótu Obrubovanec. Magické miesto, fotogenické. Drevená stavba bývalého salaša na krásnej poľane a Poľana na horizonte. A božský kľud. Dnešok je naozaj balzam na dušu, všetky starosti zostali tam niekde u nás na dolniakoch, len pocit pohody, slobody, voľnosti. Totálne vyčistenie hlavy. Už nie som schopný detailne vnímať všetku tú krásu naokolo, ale prostredie na mňa pôsobí veľmi silne. Genius loci, pozitívne vibrácie. Sem by som sa ešte rád niekedy vrátil.


Pri mojom rozjímaní prichádza Miro a ďalej pokračujeme spolu. Nie však dlho. Sme na vrchole Nižné Zákľuky. Tu na nás čaká čelo pelotónu. No, čaká – rozvaľujú sa na lúke a užívajú si. Hneď sa pridávame. Pohoda na pokračovanie. Organizátori neklamali. Kamenistá dolina bola skvelá, ale tieto vrcholové partie to ešte prekonali. A to je dnes zamračené, výhľady sú veľmi obmedzené. Ale aj tak vidíme Poľanu, Klenovský Vepor, Ľubietovský Vepor, Hrb a v diaľke skôr iba tušíme Kráľovu hoľu. V prípade dobrej viditeľnosti sú vraj viditeľné aj Vysoké Tatry. No dnes nám stačí aj toto. Dalo by sa tu vegetovať ešte dlho, ale ďalší program nás nepustí – do 16:00 musíme byť vo Vydrove, máme dohodnutý odvoz vláčikom. Po pár „hupákoch“ sa po lúkach dostávame k bodu, kde sa začína zjazd. Sem sme mohli vystúpať priamo od tajchu Hrončok. Ale vďakabohu za tú okľuku, naozaj stála za to.


Zjazd spočiatku vedie lesom po štrkovej ceste, na mojom treku musím ísť opatrne. Po chvíli sa ale napájame na lesnú asfaltku, kde sa to už dá čiastočne pustiť. Ideme opäť hlbokými lesmi, myšlienky na stretnutie sa opäť vracajú. Je to zaujímavé. Hore na lúkach ma nič podobné nenapadlo a to bol les len pár metrov vedľa (a na ceste ležali pekné veľké ... stopy). Stromy sa priblížia, obloha sa schová, trochu sa zošerí a myšlienky sú späť.


Nastal čas, vysvetliť moje neustále náznaky. Pred medveďom mám samozrejme veľký rešpekt, ale zbytočná hrôza ma pri pohybe v jeho teritóriu nechytá. Stále si myslím, že pokiaľ by o mne vedel, sám sa stretnutiu vyhne. A pokiaľ nie, mal by som smolu (ale takisto mi môže na hlavu padnúť meteor alebo ma zraziť auto – tá pravdepodobnosť stretnutia s ním je niekde uprostred). A rád by som to niekedy na bezpečnú vzdialenosť aj zažil. Ale možno zo mňa hovorí len neznalosť nepoučeného dolniaka.


Naspäť k téme. Sme na lesnej asfaltke, ktorá končí v časti Čierny Balog – Medveďov (a je to tu zas!). Ale kým sa tam dostaneme, čaká nás ešte pár kilometrov dole kopcom. Občas radšej brzdím, v okolí sa ťaží drevo a stav vozovky tomu zodpovedá. Kde-tu výtlk, hrb, kôra, piliny, štrk. Štyridsať a dosť , takto interne som si nastavil limit a snažím sa ho dodržiavať. Nerád by som sa tu niekde vyváľal. Idem úplne sám, nikoho nedobieham a nikto nedobieha mňa. Opäť si užívam božský pokoj, stačí len sledovať cestu pred sebou. Dnes to je naozaj parádna etapa. Objavujú sa prvé stavby, dolina sa rozširuje, stromy ustupujú. Som v Medveďove. Dobehol som Paľa. Odtiaľto je to už len na skok do Čierneho Balogu a Vydrova, kam vedie vedľajšia, málo frekventovaná cesta. Vo dvojici to navyše lepšie odsýpa.


Sme takmer v cieli dnešného bicyklovania. Kus cesty nás odvezie vláčik a potom absolvujeme už len dobre známy a obľúbený kúsok z Hronca. Ale to až neskôr. Teraz môžeme doplniť stratené tekutiny a kalórie. Pripravili pre nás vynikajúcu držkovú polievku a kotlíkový guláš. Niektorí si dali z obidvoch a nevedeli rozhodnúť, čo bolo lepšia. Paráda, tiež to pasuje do obrazu dnešného dňa. Hoci máme skoro 1,5 hodiny čas, ubieha to rýchlo, väčšina sa ani nepozrie do skanzenu. No a už je treba nakladať bicykle. Prišiel pre nás špeciálny vláčik, pán výpravca nás špeciálne víta a vypravuje. Ešte na chvíľu zastavujeme v Čiernom Balogu, kde sme si prezeráme malé, ale zaujímavé múzeum Čiernohorskej lesnej železnice a kupujeme drobnosti na pamiatku.


A potom už len cesta do Hronca. Ťahala nás parná mašinka, rýchlosť presunu zodpovedala unavenému chodcovi a tak len sledujeme okolie (pokiaľ nejdeme lesom), oddychujeme a driememe. Je to zážitok, treba absolvovať. Z Hronca to už poznáme, takže onedlho odkladáme našich unavených tátošov do garáže. Dnes to bolo naozaj pekné (a ani sme nakoniec nezmokli). Podľa údajov z GPS máme za sebou 58,5 kilometrov a 750 metrov. Stačilo. Dnes už len večera v kolibe Groš, spoločenský program (beseda VKÚ Harmanec a folklórny súbor Mostár Brezno) a tradičné krátke posedenie. Pokračovanie zajtra.


Deň druhý – čaká nás Peklo, sobota 1.9.

Štátny sviatok, Deň ústavy. Dnes sú obchody zatvorené, ale my ich nepotrebujeme. Ideme bicyklovať! Čo je podľa odhadov počasia z posledných dní celkom prekvapujúce. Pred odchodom na zraz hlásili predpovede počasia na štvrtok ešte relatívne pekne, v piatok nič moc a v sobotu úplnú katastrofu. A dnes je sobota. A u nás dole od rána leje. A nám tu svieti slniečko. A vraj to tak má vydržať do večera.


Dnes je na programe kráľovská etapa. Pretože sa na krátku trasu nik neprihlásil, organizátori mierne korigovali plány a ideme všetci pokope (teda okrem cesťákov, tých dnes čaká Čertovica). Pre zmenu sa nespúšťame doľava dole kopcom, ale už od štartu začíname naberať metre cestou do Osrblia. Ale stúpanie je príjemné, po pár kilometroch odbočujeme doľava a opúšťame hlavnú cestu (aj keď nie frekventovanú). Na dlhú dobu nás budú čakať úseky úplne mimo premávky. Obchádzka obce vedie spevnenou cestou, neskôr pokračujeme lesnou asfaltkou. Počasie je ako naše okolie – veľmi pekné. Dnes je cesta „vzdušnejšia“, nie je natoľko zovretá lesmi, takže počas jazdy sa otvárajú výhľady do okolia. Je zaujímavé, ako si človek zvykne na opakované podnety (dobré aj zlé). Inokedy by som bol z takéhoto prostredia unesený, momentálne si síce vychutnávam každé šliapnutie do pedálov, ale okolitú krásu a pohodu už beriem ako samozrejmosť. Tieto úvahy sa mi naháňajú hlavou, keď sa posúvam hore po ceste. A zrazu stojíme. Tri vody. Ubehlo to naozaj rýchlo.


Podľa informačnej tabule sa nachádzame na mieste, kde stála prvá vysoká pec v Uhorsku. Zatiaľ to berme ako fakt, bližšie vysvetlím neskôr. Pec bola postavená v roku 1795, neskôr zmodernizovaná, v roku 1882 vyhorela a bola rozobraná. Zvyšky plášťa boli zrekonštruované do súčasnej podoby v roku 1974. Toľko zopár suchých informácií o mieste. Ale inak paráda. Fotíme, debatujeme, oddychujeme, vyhrievame sa na slniečku. Fajčiari majú čas na cigaretku. Treba, bude nás čakať náročnejšia časť etapy.


Na Chatu pod Hrbom je podľa značky 6 kilometrov. Vnárame sa hlbšie do doliny pod Ľubietovský Vepor, ale charakter cesty sa zatiaľ nemení. Prechádzame okolo pamätníka SNP, je ale kúsok od cesty na lúčke a tak sa nepristavujem. Z internetu sa neskôr dozvedám, že miesto sa volá Červená jama a počas SNP tu bola munička. Stúpanie sa mierne zdvíha, rýchlosť mi ale klesá len o kilometer – dva, zatiaľ pohoda. Stále sa mi ale hlavou preháňajú rovnaké myšlienky. Čo nás bude čakať ďalej? Osrblie bolo vo výške 580 m. n. m., Chata pod Hrbom má mať 1080 m. n. m. Organizátori sľubujú stupák a technicky náročný záver (tým, čo vyšliapu až hore, sľubujú odmenu). Metre ubiehajú a zatiaľ pohoda. Čo teda bude ďalej?


Je tu odbočka vľavo z asfaltky. Povrch sa mení na spevnený štrkový a stúpanie konečne naberá na zaujímavosti. Prehadzujem, za chvíľu už idem na najľahšom prevode. Prví ľudia začínajú tlačiť. Idem s jedným z organizátorov, ktorý ďalej nalamuje moje sebavedomie tvrdením, že tento rok to ešte hore nedal. Čo nás bude čakať za tou ľavotočivou zákrutou?


Zosadám asi 20 metrov pred ňou, šmyklo mi zadné koleso, ešte šťastie, že v teréne zvyknem vypínať SPD-čka, inak sa váľam na štrku. Sklon, štrková cesta, trek a hlavne kondícia sa podpisujú na tom, že sa pridávam do skupinky cykloturistov. Ľavotočivá zákruta a potom rovina. V jej strede stojí spomínaný kolega a oddychuje: „Mám tep 180.“ No čo už, nedá to ani dnes. A to som mu tak veril.


Rovinka je len kúsok, potom otočka vpravo a ... a sedí tam vedúci trasy a zapisuje úspešných jazdcov. Zatiaľ to dali štrnásti. Takže už to nebude ďaleko. Za chvíľu sa cesta sklápa a tak nasadám na bicykel. A potom zas zosadám, keď za krátkym výšvihom cestu prehradzuje rampa. Načo sa trápiť, rampa je cez celú cestu, potlačím o pár metrov dlhšie.


Les končí a na lúčke dole je Chata pod Hrbom. Slniečko svieti, cyklisti oddychujú. Turisti sa vyberajú na prechádzku na vrchol Hrbu. Na najbližšiu hodinku sa pridávam cyklistom. V tretrách v pohode potlačím bicykel hore kopcom, ale na dlhšiu prechádzku to nie je. Nevadí, dám si kávičku, vyhrejem si kosti. Vychutnávame si pohodičku, debatujeme, oddychujeme. Vymedzený čas ubehne ako voda a turisti sú späť. Sadáme na našich tátošov a nemusíme ich ani poháňať, skôr im priťahovať uzdy – brzdy. Čaká nás rýchly zjazd. Pre niektorých rýchly, pre nás, čo to nevieme, pomalý. Cesta je štrková, bojím sa to pustiť, vyhováram sa na bicykel. Ale dôležitejšie je zísť dole zdravý ako tam prísť dobitý o minútu skôr. A tak brzdím, na jednom či dvoch miestach ledva stihnem zoskočiť, keď mi v štrku ustrelí predné koleso. Serpentínami sa konečne dostávame na asfaltku, les ustupuje, ukazujú sa nádherné výhľady na riedko osídlený kraj v okolí Strelníkov a Ľubietovej. Tak toto je paráda, škoda že zjazdujeme a musíme dávať pozor na cestu. Človek sa síce občas môže občas pristaviť a vychutnať výhľady, ale peši by to boli výhľadové orgie. No zas by sme neboli dole tak rýchlo. Niečo za niečo.


Na jednom mieste sa skoro vyváľam. Ideme po asfalte, SPD-čka mám už nacvaknuté, keď sa nám do cesty za zákrutou nečakane postaví prudký výšvih. Zmätkujem, prudko podraďujem a padá mi reťaz. Školácka chyba! Nohy pevne prichytené na pedáloch, zastavujem sa a nemám sa čoho zachytiť. Už sa vidím na tvrdom asfalte. V poslednej chvíli sa mi darí vytrhnúť ľavú nohu a po krátkom balansovaní aj na ľavú stranu zoskočiť. Som zachránený. Musím ešte zvážiť pokračovanie používania týchto pedálov. Väčšinou sú fajn, pomáhajú, ale v teréne a pri takýchto situáciách je to o hubu.


Klesanie pokračuje až do centra Ľubietovej. Tu nás čaká prestávka a návšteva miestneho múzea. Opäť pozitívne prekvapenie. Už som sa s tým stretol v Šumiaci. Maličké múzeum, od návštevy ktorého príliš neočakávam. A potom nadšenec, ktorý podáva zaujímavý výklad, až je človeku ľúto odísť. A na tomto mieste príde vyvrátenie faktu o prvej vysokej peci v Uhorsku. V Ľubietovej mali staršie (vraj) a aj tie nemuseli byť najstaršie. Čo som ale nevedel je fakt, že meď vyrábaná v stredoveku v Ľubietovej patrila k najkvalitnejším vo vtedajšom svete, bola vhodná na výrobu bronzu a nachádzala sa ja na lodiach Krištofa Kolumba. Obrazne povedané (slovami pána starostu) bez Ľubietovej by nebola objavená Amerika.


Múzeum je maličké, musíme do neho ísť rozdelení na skupiny a tak nám ešte zostáva dosť času na prechádzku po okolí a oddych. Pekné mestečko, oplatilo sa sem prísť. A aj sa niekedy prípadne vrátiť. Ale už nás čaká cesta ďalej. Organizátori navrhujú pre záujemcov alternatívnu trasu. Kto už má dosť kopcov, môže to obísť po hlavnej. Lákavé, ale nakoniec sa všetci vydávame na pôvodne plánovanú trasu cez Brusno. Ale čaká nás Peklo. Najskôr hore nekonečným posledným dnešným kopcom (ten z Chvatimechu už ani neuvažujem) a potom rovnomenná dolina dole do Brusna. Kopec sa síce zdá nekonečný, ale až tak dlhý zas nie je a našťastie ani extrémne strmý. Ale preverí a tak som nakoniec rád, že som hore. Následný zjazd, na ktorý som sa cestou hore tešil je ale ako cez kopírák. A tak na štrku viac brzdím, ako idem. Ale dolina je pekná a teším sa na kúpele Brusno.


Rýchlosť v zjazde bohužiaľ neukorigoval jeden z účastníkov a tak sa pri prameni v Brusne dostane k slovu aj náš lekár Heňo. Zranenia hlavy sú síce len povrchové, ale vďaka ďalším príznakom nakoniec zranený končí na vyšetrení a pozorovaní v nemocnici v Brezne. Na druhý deň volá Heňovi, vyzerá to s ním našťastie dobre a snáď sa z toho bez následkov dostal.


Kúpele Brusno nakoniec len rýchlo preletíme. Tlačí nás čas. Škoda, minulý rok sa mi tu veľmi páčilo, krásny kúpeľný park, chutné pramene. Škoda len, že historické kúpeľné budovy chátrajú, len aby tak neskončila aj tá nová. Kávička a zákusok minulý rok v kaviarni chutili.


Cez obec Brusno a popri Hrone sa presúvame k motorestu v Nemeckej. Po ceste zdravíme rafťákov splavujúcich Hron. Motorest je plný, miestečko sa však nájde. Len niekoľko metrov od miesta veľkej vojnovej tragédie sa dnes ľudia napchávajú a väčšina si možno ani neuvedomuje, kde sa nachádza. Držková mi ale nesadne, zaľahne v žalúdku, večer som potom chvíľu úplne nepoužiteľný.


No príliš nemôžeme vysedávať ani tu. V Lopeji nás čakajú policajti, ktorí nás má bezpečne prevedú po hlavnej ceste. Z Nemeckej do Lopeja ideme po vedľajších cestách, kúsok aj po poli a tak tento obávaný úsek prejdeme úplne mimo premávky. Jeden z bánoveckých Vikingov dostáva defekt, ostatní kamaráti ho vzorne čakajú. My ich potom čakáme v Lopeji a chvíľu si krátime zase opravou Jankinho defektu. To jednoducho patrí k cyklistike.


Úsek po hlavnej ceste je vďaka policajnému sprievodu paráda – obehne nás jediné auto (potom neskôr večer rozoberáme, ako sa tam dostal), chránia nám bezpečne chrbát. Organizátori si aj za tento detail zaslúžia pochvalu. A už len hop hore z Chvatimechu na Drotár. Už to poznáme naozaj dôverne. GPS som dnes na štarte zabudol zapnúť a v úseku za Tromi vodami bolo chvíľu trochu mimo, ale po korekcii odhadujem, že sme prešli 63 kilometrov a nastúpali 1050 metrov.


Nasleduje večera v kolibe Groš a v drobnej prehánke prebiehame na hotel. Konečne trochu mokneme. Slávnostné ukončenie zrazu a následná zábava sa pretiahne do skorých ranných hodín. Máme úspechy v tombole, ale aj na parkete. Tam sú niektorí naši kolegovia (kolegyne) neprehliadnuteľní.


Deň tretí – a sme v Riti, nedeľa 2.9.


Podľa pôvodných plánov som dnes chcel ísť spomienkovú etapu z Hriňovej cez Látky do Kokavy. Aj som ju skrátil a preplánoval, ale už nie je záujem. Veľkého bicyklovania stačilo. Ideme do Riti.


Podľa pôvodných plánov som dnes chcel ísť spomienkovú etapu z Hriňovej cez Látky do Kokavy. Aj som ju skrátil a preplánoval, ale už nie je záujem. Veľkého bicyklovania stačilo. Ideme do Riti.


Niekto spí iba pár hodín, iní o pár minút viac. Hlavne šoféri sa museli včera kontrolovať. Po raňajkách balíme a dávame veci do áut. Izby musíme uvoľniť, prídu ďalší klienti. Niektoré skupinky už odchádzajú, naša ešte chvíľu zostáva. Z trojice cyklistov sa stávajú turisti a idú na huby, Jožko stráži hotel a ostatní ideme ešte zľahka pobicyklovať. A tak sa už po niekoľkýkrát spúšťame dole do Hronca a Chvatimechu. O trase už nie je čo nové povedať, máme ju najazdenú dostatočne obidvoma smermi. Snáď len toľko, že je pekne slnečno, aj keď nie úplné azúro. Ale to sme ani nečakali. Vo Chvatimechu prechádzame vľavo cez koľaje na betónku, po ktorej sa máme dostať k Jaskyni lásky. Cesta je v stave, akoby viedla do ..., ale o tom potom. Je rozbitá, betónové panely sú poukladané nakrivo, začína ju prerastať žihľava, aj som sa popŕhlil. Vedie popri koľajach, neskôr sa vnára do tmavého lesa, na jej konci je cez celú šírku barina. Vôbec nevyzerá, že by mala končiť na takom romantickom mieste. A keď dorazíme na miesto, ani to tam príliš romanticky nevyzerá. Dve drevené lavice, skala pred ktorou je pripevnená mreža na vešanie zámkov lásky (visia asi štyri), ohnisko - tmavá diera. Ako v ... .Nebudem predbiehať.


Predsa len sa na pamiatku odfotíme, vidieť treba všetko. Betónka pokračuje ďalej strmo do kopca do hustého lesa. Nasadáme, skúsime ešte pár metrov prejsť. Ideme asi sto metrov, keď prví jazdci zoskakujú z bicyklov so slovami : „A sme v Riti“. Mali pravdu. Betónka končí, ďalej je cesta blatová, po nočnom daždi zle zjazdná. Dostali sme sa kúsok dovnútra dolinky zvanej Riť. Príznačný názov a vysvetlenie skorších náznakov.


Okrem tejto lingvisticko-geografickej zaujímavosti sme dnes zatiaľ nič zaujímavé nevideli. Obligátna fotka, otáčame sa a po rovnakej ceste sa vraciame do Chvatimechu. Máme ešte dosť času a tak sa rozhodujeme, že jazdu neukončíme pri hoteli, ale potiahneme to až do Osrblia. Pozrieme si biatlonový areál, včera sme to obišli.


A tak po ceste hore Hroncom zdravíme autá s novými známymi, ktorí už pomaly odchádzajú domov. My máme ešte čas. Deň je pekný, stúpanie ani nevnímame a tých pár kilometrov nám ubehne veľmi rýchlo. V Osrblí sa držíme vpravo a po chvíli vchádzame do areálu Národného biatlonového centra. Je nedeľa pred obedom, tréningy sú v plnom prúde. Na kraji mládež piluje streľbu, staršie dievčatá a chlapci krúžia po areáli na kolieskových lyžiach a kde – tu si aj vystrelia . Nikto si nás nevšíma, ale mi si musíme všímať športovcov, aby sme ich bicyklami neohrozili. Areál slúži na prípravu aj teraz v lete. Človek si uvedomí, aká drina sa skrýva za výsledkami vrcholových športovcov. To nie je vozenie sa pre zábavu.


Nebudeme už ďalej riskovať zbytočný kontakt a konflikt a tak sa presúvame na terasu vedľa ležiaceho hotela Zerrenpach. Je na prvý pohľad vyššej kategórie, ale posedenie je tu veľmi príjemné. Kávička dobrá, nešoféri si môžu dopriať pivko, ostatní kofolu. Fajné posledné spoločné posedenie. Janka na pamiatku získava štýlovú kávovú šálku. No a potom už len cesta dole k hotelu a autám. Netreba ani šliapať do pedálov, ide to samo.


Chvíľu po nás dorazí aj skupinka z hríbov, Paľo dokonca aj niečo našiel. A nastáva chvíľa definitívneho lúčenia. S kamarátmi, s Hroncom, s Horehroním. Akcia končí, bolo nám tu dobre. Bude na čo spomínať.


Po zraze - Sny môžu zostať aj nesplnené

Začínajúca zima. Teplota už zopár dní klesá k nule, je zamračené, mrholí. Stromy za oknom sa strácajú v hmle. Sedím pri klávesnici, snažím sa vrátiť v čase a vyvolať si pocity z prelomu augusta a septembra. A hlavne zachytiť ich do textu.


Ísť na Horehronie bola dobrá voľba. Organizátori z SCK Ďumbier Brezno odviedli skvelú prácu. Výber trás, ich zabezpečenie na mieste v teréne, reakcie na okamžité požiadavky účastníkov a vývoj situácie boli stopercentné. Vďaka, nastavili latku veľmi vysoko. Cítili sme sa tu veľmi dobre. Ale určite by sme sa rovnako dobre cítili u východniarov vo Vinnom. Škoda, nedá sa byť súčasne na dvoch miestach.


Páčila sa mi aj komorná atmosféra zrazu. Niekoľkokrát denne sme sa na trasách stretali a obiehali, prehodili slovko – dve a získali sme tak nových známych.


Veľmi som obdivoval skupinu mladých, asi 15-ročných (a mladších) chlapcov z cykloturistického oddielu Viking Bánovce nad Bebravou a hlavne ich vedúceho. To ako sa venuje deťom, dokáže ich pritiahnuť k voľnočasovej aktivite a motivovať k pohybu v prírode v sedle bicykla si zaslúži uznanie. Vďaka nemu a jeho chlapcom je nádej, že cykloturistika bude fungovať aj v budúcnosti.


A nesplnený sen o jazde na Kokavu? Nevadí, možno nabudúce. Je dobré mať sny, ciele, na niečo sa tešiť. A po ich splnení si vysnívať ďalšie.


Zamiloval som sa. A nie som už žiadny mladík. O to viac prežívam naše občasné stretnutia.

Milujem chladné rána v Bystrej. Z hmly vystupujúci viadukt pri prameni Hrona. Bieleho koňa pasúceho sa na lúke pri kostole v Lopeji. Nočný rozhovor so zurčiacim Vajskovským potokom vo dvore Milanovej chalupy. Zvuk zvoncov zo salaša pri Šumiaci. Strechy hradu v Slovenskej Ľupči ožiarené poslednými lúčmi zapadajúceho slnka. Náhle sa rozostúpiacu dažďovú clonu nad vrcholom Kráľovej hole. Slnko ovlažujúce sa v chladnej vode tajchu Hrončok. Vôňu lesa nad Trangoškou. Čakanie na východ slnka na autobusovej stanici v Podbrezovej. Blesky nad hoľami. Mäkký spev jeho reči. Pot pri výstupe na hrebeň Nízkych Tatier. Stádo kraviek vracajúce sa z paše v sedle Zbojská. Zvučné hlasy chlopov spod Kráľovej hole. Historky o medveďoch. Chlad vystupujúci z vodnej nádrže v Krpáčove. Krásnô Hnusnô. Chuť buchiet z pekárne v Lopeji. Meandre Kamenistého potoka. Divú krásu kúpeľného parku v Brusne. Jazyk čierny od čučoriedok z Telgártu. Všetkých havkáčov vo Valaskej. Ľúbozvučné názvy obcí aj dolín.

Milujem Horehronie.




Tu môžete zanechať odkaz

© 2023 by Train of Thoughts. Proudly created with Wix.com