Vyhne na viac spôsobov


Na akciu sme vyštartovali autom s Vladom Puterom o dva dni skôr s plánom, že si tréningovo pobicyklujeme, zapinkáme tenis a vymočíme sa v termálnej vode. Plán to bol dobrý, no Vladovi sa podarilo hneď prvý deň na kúpalisku zakopnúť palcom o dlaždicu tak kvalitne, že nasledovala cesta na chirurgickú pohotovosť a potom každý deň na preväz. Keď potom prišiel do Vyhní peletón, prvá otázka bola koľko kilometrov sme už najazdili. A my že dvesto. Čože? No áno, tri razy Žiar nad Hronom tam a späť, ale žiaľ autom.


Ostatní účastníci akcie si v sobotu 26.8.2000 trasu Piešťany - Havran - Veľké Ripňany - Partizánske - Veľké Pole - Žarnovica - Bzenica - Vyhne poctivo odšľapali, pričom v Žarnovici museli prečkať cca hodinovú silnú búrku. Ubytovanie bolo u mňa na chate a v turistickej ubytovni Strojár.


Ti ostatní boli podelení na skupiny. Z Piešťan sme išli Božka, Ondro, Juro a ja. Dobrá skupinka. Čakalo nás niečo vyše stovky kilometrov, čo v tom čase nepredstavovalo zásadný problém. Naše cesťáky sme naložili batožinou na pár dní a vyrazili smer Havran. O čo pomalšie to išlo hore, o to rýchlejšie naše zaťažené bicykle zbehli do Radošiny. A potom už normálnym tempom pokračovali až do Oslian, kde sme odbočili na Žarnovicu. Čakalo nás Veľké Pole. Uff. Toho som sa dlho vopred obával. Našťastie sa na konci Hornej Vsi objavil motorest Hájnikova žena. Myslím, že bol otvorený len krátko, ešte voňal novotou, ale oddych padol veľmi vhod. A na huspeninu si pamätám doteraz. Ako to už býva, moje obavy z Veľkého Poľa zostali z Veľkej časti našťastie nenaplnené. Celkom to išlo, tuším som ani netlačil. Zošup do Žarnovice bol našťastie rýchly, stihli sme to ešte pred dažďom. A potom sme mali aspoň príležitosť si opäť oddýchnuť. Do Vyhní to už bol len kúsok, Stanovu chatu sme podľa jeho popisu našli a tak sa mohol zahájiť náš pobyt.


Janči prišiel večer s Milanom a Ľubošom z iného smeru – išli z juhu cez Kopanice. Vtedy mu tie kopce vôbec nesadli a vytrápil sa v nich. Večer sme ho za to dosť podpichovali a preradili sme ho z vrchárskeho A-čka do B-čka, padli dokonca návrhy aj na C-čko. To bola pre neho tiež silná motivácia, aby ako jediný na druhý deň zdolal Sitno. Vrátili sme ho potom podmienečne do A-čka. Už v ňom zostal.


Prvá etapa viedla najskôr cez Žarnovicu, kde prezúval zodraté plášte Ondro Stríž. Mám z tej opravy jedinú fotku z celej akcie. Ja s Ondrom na nej plášte prehadzujeme a Juro „kontroluje“ technologický postup. Potom nasledovalo stúpanie cez Hodrušu-Hámre na Červenú Studňu (prevýšenie 561 m). Tam všetci pochybovači uverili, že Štiavnické kopce sú pre dobrých vrchárov. Trasa pokračovala do Banskej Štiavnice, ďalej cez Sklené Teplice (tu sme sa okúpali na miestnom kúpalisku), Hliník nad Hronom a Bzenicu do Vyhní.


Ja (Paľo) s Naďom sme tam nonstop prišli v nedeľu (povinnosti pri stavbe domu). Večer, ako Stano spomenul bola parádna zábava pod hotelom Sitno a na druhý deň ráno som aj s Kraicom šľapal nonstop späť (Vlada,ktorý sľúbil, že pôjde so mnou, sa mi nepodarilo zobudiť).


Etapa na druhý deň začala výšľapom Vyhnianskou dolinou (prevýšenie „už len“ nejakých 450 m), kde si niektorí cestári vyskúšali metódu zdolávania prevýšenia štrikovaním. Cestou sme sa zastavili pri tajchu Rozgrund (najvyššia sypaná hrádza v 18. storočí v Európe 23.2 m). Tam som prehovoril Jana Budoša na výšľap Svätý Anton – Sitno, čo bez problémov zvládol a dobehol nás ešte pred Počúvadlom. Trasa ďalej pokračovala Červená Studňa - Banská Štiavnica (tu sme boli na exkurzii v banskom múzeu, bývalej šachte Bartolomej) - Svätý Anton - Prenčov - Badaň - Počúvadlo, tajch Klinger, vrstevnicou ponad Banskú Štiavnicu do sedla Červená Studňa a do Vyhní. Vrstevnicu si pochvaľoval najmä Juro Golier (nemuseli sme padnúť do Banskej Štiavnice a následne sa štverať ťažkým stúpaním do sedla. V kopcoch exceloval najmä Tóno Gieci, ktorý sa práve sa vrátil z rakúskych Álp a tak bol rozjazdený (a asi aj osmelený, lebo večer sme sa na jeho popud „prikmotrili“ k opekačke pre hostí z hotela Sitno, ktorí mali špekačiek a piva habadej).


Červená studňa. Toto sedlo sa stalo pre mňa pojmom, vyštverať sa hore bol problém z ktorejkoľvek strany - od Hodruše aj z Vyhní. Vždy som si potlačíl. Ale tajch Rozgrund pod vrcholom bol odmenou. Zaujímavá technická pamiatka, obdivuhodná stavba múra a hlavne neskutočný pokoj na jeho brehoch. Naozaj oddych a pohladenie na duši. A potom ešte kúsok hore do sedla a zjazd okolo “vybývaných” bytoviek. Bolo treba dávať pozor, aby sa po nás nerozbehli miestne psiská. Nemohli sme ani obdivovať kalváriu, výhľad na ktorú je odtiaľto najkrajší.


Banská Štiavnica má svoje neuchopiteľné čaro. Ťažko sa popisuje, treba sa len túlať uličkami a nechať ho pôsobiť. Samozrejme sú tu tradičné pamiatky - Starý zámok, Nový zámok, Klopačka, Banské múzeum, záhrada lesníckej školy s jej sekvoje, námestie. Všetky zaujímavé, dalo by sa o nich písať dlho, ale najviac na mňa zapôsobilo MESTO.


Tiež aj bližšie či vzdialenejšie okolie. Hodruša, Štiavnické Bane, Počúvadlo, Paradajz, Sitno (hoci hore som nebol), Sklené Teplice. Dalo by sa dlho pokračovať ďalej. Proste nádherný kút Slovenska, určite sam sem treba občas vrátiť.


Určite ale nemôžem vynechať Stanovu vrstevnicu. Ono sa na ňu najskôr treba dostať. Vedie vysoko nad Banskou Štiavnicou a človek sa po nej dostane až do sedla Červená studňa. Takže tak. Matematika nepustí. Ale musím uznať, že je to krásny kus cesty. Nádherné výhľady dole na mesto a božský kľud narúšaný len spevom vtákov. Paráda a odmena za celodenné lopotenie v kopcoch. Dom na samote vysoko nad mestom. A samozrejme Klinger. Jeden z najkrajších tajchov, predbieha ho snáď iba Ottergrund. Ale o tom potom.


Neviem prečo, ale v spomienkach mi nesedia len spomínané dva dni výletov. Myslím, že ich bolo viac. Pamätám si potulky po Štiavnici a návštevu jej pamiatok, cestu hore Hodrušskou dolinou, okruh okolo Sitna a tiež prejazd cez Sklené Teplice, kde sme obdivovali jaskynný kúpeľ a závideli kúpajúcim sa. My sme museli pokračovať. Nezabudnuteľné boli naše presuny po hlavnej ceste v okolí Bzenice. O R1-ke vtedy ešte nikto ani nechyroval, doprava bola skutočne hustá, miestami až nebezpečná (spomínate si na toho magora, ktorý dostal hodiny potom ako nás obehol?) Toľko atrakcií a kilometrov v takých kopcoch sme nemohli stihnúť za dva dni. Ale možno sa mýlim.


Posledný deň akcie v utorok 29.8.2000 pri odchode peletónu domov sa stala ešte zaujímavá príhoda. Božka je známa tým, že zvyčajne je medzi poslednými na štarte (kávička, cigaretka), tentoraz však vyrazila ako prvá, a to sa jej stalo osudným. Telesná potreba ju prinútila zastaviť, pričom sa veľmi dôkladne schovala aj s bicyklom za autobusovú zastávku v Bzenici. Peletón nevidiac ani Božku ani jej bicykel okolo zastávky prefrčal a Božka tak zostala na veľkú časť cesty beznádejne stratená za peletónom, ktorý nie a nie ju dobehnúť. Ja s maródom Vladom sme ju autom dobehli pod Veľkým Poľom, kde ju chcel srandista Vlado odlomenou paličkou „na poháňanie peletónu“ popohnať k lepšiemu výkonu, veľmi špatný pohľad ho však od takejto činnosti rýchlo odradil. Šťastné stretnutie peletónu s Božkou sa následne uskutočnilo v kolibe Hájnikova žena v Hornej Vsi, kde chalani mali okrem klasickej polievky aj poriadnu hubovú. Trasa pokračovala ďalej už bez incidentov do Piešťan, resp. cez Hlohovec do Trnavy.


S potešením konštatujem, že túto ťažkú akciu sme zvládli bez problémov, teda okrem mňa a maróda Vlada. Piešťanci prešli 358 km, Trnavčania a špeciálne Jano Budoš ešte o niečo viac, čo je za 4 dni vzhľadom na kopcovitý terén s náročnými stúpaniami na amatérov celkom slušný výkon. Je však viac ako isté, že táto akcia sa zapíše do histórie cykloklubu najmä vďaka príhode so stratenou Božkou, pričom dôvod tohto stratenia bude ešte dlho vyvolávať úsmev na tvári.

Tu môžete zanechať odkaz

© 2023 by Train of Thoughts. Proudly created with Wix.com