Stanove Vyhne, jeseň 2017

31.8.-3.9.2017, sila kolektívu v Štiavnických vrchoch.


Nemám rád pondelok. Prvý deň pracovného týždňa. Auto ide len na pol plynu, nohám sa nechce kráčať. S obavou otváram mail, čo všetko tam bude? Víkend je ešte veľmi vzdialený.

Nemám rád utorok. Mašinéria sa rozbehla, všetci sú plní energie a nápadov. Kto im má stačiť? Potrebujú všetko a hneď. A ešte aj niečo naviac, najlepšie už včera. Do víkendu je ďaleko.

Nemám rád stredu. Malo to byť už dávno hotové! A to si chcete brať dovolenku? Čaká ma balenie, zase bude hlavybôľ. Čo zobrať, čo nechať doma? Ani počasie sa neukazuje najlepšie. Víkend je však za rohom.

Mám rád štvrtok, piatok, sobotu. Som voľný ako vták, oddychujem, opäť sa cítim slobodný. Užívam si každučkú sekundu. Nech to trvá čo najdlhšie. Ale dni letia, koniec sa blíži.

Nedeľa. Odchod. Nemám rád odchody. Ale ešte mám celý deň, musím ho využiť. Treba zahnať chmúrne myšlienky. Mám rád posledné chvíle pohody, tú tenučkú niť, na ktorej visí krásny víkend.


teraz

Začína večer, nad klávesnicou sedím už aspoň hodinu, túto vetu som zmazal najmenej štyridsiaty krát. Neviem nájsť prvé slovo, chytiť rytmus slabík, trafiť správne písmeno. Nepôjde to, písanie musím odložiť, úplne zrušiť, už k tomu nemám čo povedať. Všetko je dávno preč, spomienky sú síce stále živé, ich vôňu a farbu však prekryli hrubé nánosy novších dojmov a zážitkov, je ťažké ich znovu uchopiť. Škoda, práve tieto by som rád dostal z hĺbky mysle na povrch, pocit pohody, kľudu, pokoja a vzájomnej spolupatričnosti bol pri tejto návšteve obzvlášť silný.


Z kostolnej veže v diaľke sa ozve šesť tichých úderov zvonu. Tik, tak, tik, tak, z kuchyne sa stíchnutým domom nesie zvuk hodín odmeriavajúcich náš vymedzený čas. Pravidelný rytmus sa náhle spomaľuje, intervaly predlžujú. Ticho, ručičky stoja. Tik, tak, tak, tak, pomaly sa vydávajú opačným smerom. Čas hustne, mení sa na priezračnú tekutinu, vypĺňa priestor navôkol. Prúd ma unáša, prudký ľavotočivý vír strháva do svojho vnútra. Nadýchnem sa, necítim strach, viem že ma nesie do minulosti, do hĺbky môjho srdca. Znovu budem môcť prežiť krásne okamžiky, opäť stretnúť výbornú partiu. Stanove Vyhne sa otvárajú.


vtedy, štvrtok

Nové tisícročie bolo mladé len pár mesiacov, keď sme sa prvýkrát vybrali putovať zvlnenými cestičkami v okolí Banskej Štiavnice. A trvalo naozaj veľmi dlho, kým sme našu návštevu zopakovali. Z pôvodnej zostavy prišli do Vyhní štyria, ostatní sú nováčikovia. A prečo Stanove? Lebo je spolumajiteľom malej útulnej chatky pod lesom, povyše hotela Sitno. Počas oboch návštev nám poskytol ubytovanie a sprostredkoval svoje neoceniteľné znalosti miestneho prostredia a širokého okolia. Preto budú pre mňa Vyhne už navždy Stanove.


Od poslednej návštevy sa veľa zmenilo. Hlavy nám osiveli, vlasy zredli. Naše bicykle stratili gramy a získali na výkone. Naše telá získali kilogramy a stratili na sile. Sme skúsenejší, ťažko však povedať či aj múdrejší. Čo si presne nepamätáme, to si domyslíme. V noci musíme častejšie vstávať. Nemusíme si ale nič dokazovať. Do Vyhní sme si prišli oddýchnuť. Niektorí však už bohužiaľ neprídu. Nikdy.


Necestujeme na bicykloch, ale autami. Všetci sa pomestíme do dvoch. Krajinu po novom križuje R1-tka, cesta tak trvá len niečo vyše hodiny. Ideme o chvíľu dlhšie, zastavili sme sa na obed v kúrii pred Bzenicou. Ich špeciality z baraniny musia mať dobré meno, reštaurácia je takmer plná, jedlo chutné, káva a kofola tiež. Steiger musí ešte chvíľu počkať.


Ďalšie zmeny vidíme po príchode. Cesta už nevedie, tak ako pred rokmi, priamo cez pivovar, obchádza ho zľava zhora. Z malého miestneho kúpaliska je vyhľadávaný Vodný raj (názov neklame). Piešťanci ticho závidia.


Čo sa našťastie nemení je Kamenné more a Stanova chata. Stále je rovnako útulná. Práve tu si rozkladáme hlavný stan. Príliš sa však nezdržiavame, máme toho na pláne ešte dosť. Stano a Peťo zostávajú kosiť trávu, ostatní vyrážame k moru. Kamennému moru. Napriek tomu, že Stano nám cestu detailne popísal, prejdeme si stred Vyhní dvakrát hore - dole. Jednoducho sa nám tu páči. Nakoniec ale nachádzame správnu cestu. Čas pokročil a tak nejdeme až úplne hore, ale more prekročíme v jeho strede. Ako v Egypte, suchou nohou, ani sa nezamočíme. Po krátkom zdokumentovaní tohto zázraku sa ale musíme ponáhľať. Stano objednal exkurziu v pivovare, to predsa nemôžeme zmeškať.


Opäť sa raz prejavil môj sklon prijímať predčasné uzávery. Pivo Vyhne som vždy radil k velikánom typu Bytča a Poprad. Súkromne sme ich volali samo…er (písmenko si doplňte každý sám). Kto pil, vie prečo. Ale teraz musím uznať svoj omyl. Technologická časť pivovaru je zmodernizovaná, ošumelý vonkajší dojem klame. A pivo mi počas celého pobytu veľmi chutí.


Prehliadka je zaujímavá, Paľo dokonca stretáva Bíňovčanov. Záverečná degustácia je fajn, nemôžeme ju však predlžovať, dnes máme bohatý program. Nasleduje návšteva Vodného raja. Prvá, ale nie posledná. Ideme síce len do vonkajšieho plaveckého bazéna, ale hodinka v ňom strávená ubieha veľmi príjemne. Horšie je, keď musíme opustiť príjemné vodné objatie. Ide večer, vonku sa ochladilo. Obliekame sa veľmi rýchlo.


Potom nás čaká večera v reštaurácii (opäť vopred zariadil Stano) a posedenie na terase chaty. Teplý večer, Steiger, kalíšok a niečo drobné pod zub tvoria výborný doplnok k skorým nočným rozhovorom.


Kto nezažil, nepochopí. Kto zažil, je pripravený to kedykoľvek zopakovať. Chatka kúsok pod lesom. Nad hlavami hviezdne nebo, pod nohami svetlá a tlmený ruch hotela. Všetko tichými zvukmi dopĺňa všadeprítomný hmyz. Vôňa letnej noci a čerstvo pokosenej trávy. Schody ako stolička. V ruke fľaška piva, teplota tak akurát, časom však oteplieva. Vôbec to nevadí. Rozhovor veselý aj vážny. Krátke odskočenie do ústrania. Návrat a natiahnutie ruky za kolieskom klobásky. Dobrej, aj s kúskom diviny. Na záver dúšok na potúženie a rozlúčku s vydareným dňom.


Schlaftrunk. Nemôžeme to predsa preháňať, zajtra nás čaká náročný program.


vtedy, piatok

Budíček, rýchla hygiena, rozhodovanie, čo si zobrať na seba. A potom poďme rýchlo do reštaurácie na raňajky. Dnes nás čaká nielen veľa kilometrov ale aj metrov. Návšteva Hronského Beňadiku a Banskej Štiavnice. Stano sa nás síce celý deň snaží rozdeliť na dve výkonnostné skupiny, ale úspešne odolávame a celá skupina jazdí stále pohromade. Vyhne – Žarnovica, to je klasika. Na rozdiel od minulosti ale autá svištia po R1-ke, okreska je poloprázdna. A keď v Žarnovici prechádzame na ľavý breh Hrona, nastáva totálna cyklistická pohoda. Cesta takmer bez áut, krásne prostredie, každý drobný hupáčik okamžite vyvážený zjazdom. Paráda. Vo Voznici tak definitívne lámeme Stanove plány a všetci spolu pokračujeme smerom na Hronský Beňadik. Ani nie po hodine parkujeme naše tátoše na parkovisku pod kláštorom.


Je zaujímavé prísť na miesto, kde som nikdy nebol a porovnať ho so svojimi predstavami. Okolo odbočky na Hronský Beňadik som išiel už viackrát, nikdy som neodbočil. Vedel som, že v mestečku nad Hronom sa nachádza významný kláštor, napriek tomu ma okolnosti vždy viedli len kúsok povedľa.


Predstavujem si mohutnú, rozľahlú stavbu, ktorá sa pyšne vypína na brehu dravého toku a dominuje širokému okoliu. Nie, mníchov tam už nestretnem, minulá doba zanechala v spoločnosti hlboké stopy. Ale neprerušená rada celých generácií bude stále prítomná v hrubých kláštorných múroch, v skrytých zákutiach bude znieť tichý šepot modlitieb a ozvena chorálov.


Priznám sa, nie som veriaci, do žiadneho kostola nechodím kvôli liturgickým dôvodom, ale tieto miesta majú neopakovateľnú atmosféru, sála tu duchovný pokoj. Pokiaľ mám možnosť, rád ich navštívim a nechám na seba pôsobiť dôstojnú pýchu barokovej klenby, ozdobnú krásu gotického interiéru, ale aj skromný pokoj malej románskej kaplnky. Sú to miesta, kam nedokáže rušný okolitý svet roztiahnuť svoje chápadlá, kde aspoň chvíľku platia iné pravidlá. Kúsok prírody zakliaty do kameňa, prenesený do centra ľudskej spoločnosti.


Nie všetko je tak, ako som si predstavoval. Areál nie voči svojmu okoliu tak výrazný, ako som očakával, aj ten Hron tečie pokojne kúsok povedľa. Kláštorný komplex však jednoznačne dominuje svojmu okoliu, formuje a ovplyvňuje ho už dlhé storočia. Jeho prehliadka je príjemnou zmenou.. Nohy môžu konečne opisovať iné trajektórie ako doteraz, kostol a sprístupnené priestory kláštora musia zapôsobiť hádam na každého. Z celého areálu dýcha história a silná atmosféra. Škoda len, že zrekonštruované ubytovacie priestory zívajú prázdnotou a nie sú využívané. Ubytovacie služby by tu získali významnú pridanú hodnotu, tu strávená noc by bola pre veľa návštevníkov zážitkom na dlhé obdobie.


Prehliadka končí a je načase pobrať sa ďalej. Máme pred sebou ešte dlhú cestu. Plánovaná krátka pitná prestávka v Tekovskej kúrii sa preťahuje. Je plno, opäť stretávame známych z Bíňoviec. Pokračujeme. Jankin bicykel však začína vydávať podivuhodné zvuky. Vlado to skúsene identifikuje ako nevýznamný problém stredového zloženia. Pomôžu chlapi, ktorí v Orovnici opravujú auto. Motorový olej naliaty cez sedlovú trubku do rámu okamžite zaberá. A tak môžeme bez zastávky potiahnuť až do Voznice, kde si posedíme pri kávičke. Zastávka a chvíľka na rozhovor padla vhod. Teraz odbočíme z raňajšej trasy.


A to čo nasleduje, je sen každého cyklistu. Novo zrekonštruovaná lesná cesta, bez áut, kvalitný asfalt, celkom príjemné stúpanie, krásne prostredie, pri ceste mädokýš Gabrielka … treba tam ísť a zažiť to na vlastnej koži. Jeden z najkrajších zážitkov. Krátku prestávku na pár záberov na pamiatku si dávame na poľane pri horárni Slavkov. Obdivujeme mohutný sekvojovec, nasávame atmosféru miesta schovaného hlboko v horách.


Takéto nečakané objavy sú odmenou za bolesť svalov, litre potu a pocit, že už ani raz nedokážem otočiť pedálom, už nedám ani krok, neprejdem ani meter (dnes a počas celej tejto návštevy som takéto pocity nezažil, tu to bolo do maximálnej pohody). Asi nie sme rovnakí ako väčšina populácie (alebo oni nie sú ako my), ale pre podobné záblesky absolútnej pohody sme ochotní dlhé chvíle trpieť (nie, nie sme masochisti, to by našim cieľom bolo iba trápenie), vieme, že raz príde tá chvíľa, ktorá vynaloženú námahu bohato vyváži. Keď som bol ešte mladý (vekom, za mladého sa stále považujem J), hovorievali sme, že turistika je najmenej logický koníček – dlhé hodiny sa trepeme na kopec a potom z neho, aby sme si dole mohli dať pivo ... . Ja skôr zvyknem trpieť pri občasnej vynútenej návšteve nákupneho centra (pokiaľ tam nie je outdoorový obchod alebo kníhkupectvo, tam dokážem vydržať niekoľko desiatok minút bez väčších problémov).


Takto pokračujeme ešte zopár kilometrov, potom lesná požiarna cesta končí. Vynárame sa pár kilometrov pod Kopanicami (opäť spojnica s minulosťou, pripomienka ťažkých chvíľ nášho kamaráta, inak výborného vrchára). Akoby uťal. To nie je cesta, to je tankodrom. A do kopca. Takto sa trápime pár kilometrov. Kvalita povrchu sa potom síce lepší, ale slušný kopec sa tiahne až k Richnavskému jazeru. Za Štiavnickými Baňami sa rozhodujeme nepadať až dole do Banskej Štiavnice (tú navštívime zajtra), ale využívame Stanovu vrstevnicu. Kým sa na ňu dostaneme, tak úplne zbytočne vybehneme až na Hornú Roveň (viacerí netrafíme odbočku), musíme sa vracať. Potom už pokračujeme správne ponad tajch Klinger, známe kúpalisko banskoštiavničanov, vyššie po svahoch vrchu Paradajs (fonetický názov neklame, naozaj si pripadáme ako v Raji). Odmenou sú nám výhľady na mesto a jeho okolie.


Banská Štiavnica. Jeden z klenotov na kráľovskej korune Slovenska. Mesto striebra, technických objavov, vzdelanosti, kultúry, ale hlavne multikultúrne mesto. Naozaj, väčšinu týchto prívlastkov by Štiavnica nezískala, keby sa v nej ako vo veľkom civilizačnom hrnci navzájom dlhé storočia nemiešali a nevarili tie najlepšie vlastnosti zástupcov mnohých národov a národností súdobej Európy, ktorých sem prilákal trblet jej bohatstva. Hoci je dnes navonok len skromným odleskom svojej niekdajšej slávy, pod povrchom stále horí oheň, ktorý nedovolil mestu stratiť svoj charakter počas minulej hlúpej doby a ktorý mu pomáha postupne sa zotaviť počas hlúpej doby súčasnej (hlúpe sú teda všetky doby, iba my nie).


Teraz nám leží priamo pod nohami. Je uzavretá v kotline, snáď ani jedna ulica nevedie po rovine. Ale o to krajšia je odtiaľto, zo svahov Rajskej hory. Z mestskej zástavby miestami vykúkajú drahokamy miestnej histórie. Starý zámok. Klopačka. Trojičný stĺp. Nový zámok. Veže kostolov. Strechy meštianskych domov. Kalvária. Všetky tieto a mnohé iné jej miesta stoja za pozornosť a návštevu. Už z minulej návštevy viem, že po meste by sa dalo len tak bezcieľne dlhé hodiny prechádzať a nechať na seba pôsobiť jeho neopakovateľnú atmosféru. Históriou presiaknuté múry vedia dlho rozprávať s každým, kto im je ochotný načúvať.


Po vrstevnici do sedla Červená studňa nastúpame 50 výškových metrov, nuž to sú Stanove štiavnické vrstevnice. Odtiaľ nás ale čaká už len zjazd do Vyhní. Z brzdenia ma rozbolia ruky. Tadiaľto pôjdeme zajtra hore. Začínam sa tešiť.


Dole si dáme jedno rýchle pivo, máme sme nárok. A ponáhľame sa odložiť bicykle. Čaká nás druhé, ale nie posledné kúpanie v Raji. Dnes doslova. Využívame vnútorný wellnes bazén a masážne výrivky. To je za odmenu. Padla takmer stovka a kilometer. Tak akurát.


Na večeru chvíľu meškáme, musia nám ju zohrievať. Ale chutí, niet divu. Potom ešte na chvíľu nazrieme na štadión, je tu v plnom prúde country koncert. Stretávame aj Tóna, práve dorazil (dnes spí na hoteli). A na záver nás čaká osvedčený model – terasa, Steiger, kalíšok, niečo pod zub.


Kto nezažil nepochopí, kto zažil ... ale to tu už bolo včera. Úspešný deň je za nami. Stihli sme toho naozaj dosť.


vtedy, sobota

U Stana na chate sa spí naozaj dobre. Ale keďže chceme aj niečo stihnúť, nemôžeme vylihovanie príliš predlžovať. A tak sa opäť opakuje rituál zo včerajšieho rána. Ešte som zabudol popísať cestu na raňajky. Najskôr je treba dostať sa z chaty na spodnú cestu. Tí menej odvážni dole kopcom svoje bicykle tlačia. Hneď potom treba nastúpať na hornú cestu. Tí menej odvážni svoje bicykle tlačia. To sú Štiavnické vrchy.


Dnes máme na programe výlet do Banskej Štiavnice. Stano sa nás opäť pokúša rozdeliť na dve výkonnostné skupiny. Pokiaľ včera sa snažil presvedčiť prvú skupinu na skrátenie trasy, dnes pokúša ďalších s ponukou na predĺženie výletu cez Počúvadlo. Opäť odolávame a chodíme všetci pekne spolu. Stretla sa tu naozaj výborná partia.


Hneď zrána nás preverí stúpanie do sedla Červená studňa. Pri spomienkach na minulý pobyt a zážitkoch zo včerajšieho zjazdu nič dobré nečakám. Na počudovanie to ale nie je až také hrozné. Cesta síce stále naberá výškové metre, ale to pravé orechové prichádza až na posledných stovkách metrov pod tajchom Rozgrund. Na rozdiel od minulosti mám o 17 rokov a takmer 17 kilogramov viac. To nie je dobrý predpoklad. Ale ja to dávam! Predsa len moja treková Dema je lepšie sprevodovaná ako cestný Favorit. Alebo zavážili skúsenosti?


Úplne na hrádzu tajchu sa tentoraz nedostaneme. Z dôvodu ochrany pitného zdroja sa už nedá prejsť za rampu. Škoda. Tak sa aspoň chvíľu osviežime. Čaká nás ešte chvíľa stúpania do sedla. Tu sme mali pôvodne dosiahnuť najvyšší bod dnešného dňa. Stano ale pre dnešok naplánoval cestu vrchnou vrstevnicou a tak najvyšší bod dosiahneme až o 2,5 kilometra ďalej a 70 metrov vyššie. Stsnove štiavnické vrstevnice. Ale stojí to za to. Cesta nás privedie k tajchu Ottergrund, asi vôbec najkrajšiemu zo všetkých tajchov v Štiavnických vrchoch. Čo nám bolo odopreté zažiť pol hodinu predtým, to si vrchovate užívame na tomto mieste. Božský kľud, krásne výhľady, pohoda, oddych. Toto sú okamžiky, pre ktoré sadáme na bicykle. Postoj chvíľa, si krásna!


Neviem či tieto pocity poznáte aj Vy. Nikdy predtým som tu nebol. Ale niečo mi pripadá blízke, akoby som sa vrátil na staré známe miesto. Tichá vodná hladina na mňa šepká „Vitaj!“. Neďaleké stromy šumia „Kde si bol tak dlho?“. Vrchol Rajskej hory na mňa prehovorí zo svojej výšky „Trvalo Ti naozaj veľa rokov kým si prišiel!“. Chcem si sadnúť na breh tajchu, nohy namočiť do jeho chladnej vody, ľahnúť do slnkom vyhriatej trávy, zavrieť oči a nechať, nech blankytná obloha prestúpi moju myseľ, vytiahne ma k sebe, tam nahor, aby som sa mohol na tú krásu pozerať z výšky. Len tu ešte aspoň pár okamihov pobudnúť, užiť si pokoj chvíle a splynutia s okolitou krajinou.


Je však treba pokračovať. Cesta ďalej je vhodná len pre turistov a odvážnych horských cyklistov. My väčšinu tlačíme. Až úplný záver absolvujeme v sedle bicyklov. Horná Roveň. Tu sme boli nedopatrením už včera. Aspoň vieme, že odtiaľto nás čaká len zjazd.


Konečne v Banskej Štiavnici. Najskôr sa zastavujeme na Klopačke. Je v tu čajovňa a jej ponuka je skutočne široká. Najbližšiu takmer hodinu trávime na terase, vychutnávame si čaj a užívame teplé lúče slnka. Potom sa pomaly presúvame na námestie. Ideme peši, obdivujeme krásu mesta a nasávame jeho atmosféru. Genius loci Banská Štiavnica.


Niekto nás filmuje. Kamera vyzerá profesionálne, možno sa objavíme v nejakom miestnom reklamnom dokumente. Počas prestávky pri Sv. Trojici za nami prichádza redaktorka. Čo tu robíme a či nepovieme pár slov na kameru. TV Markíza. A tak sa naaranžujeme na schodoch pod morovým stĺpom, Stano prednáša dlhšie zamyslenie, Paľo pridáva zo dve vety a všetci na pokyn mávame na kameru. Celé to trvá niekoľko minút. Šot sa vysiela o týždeň v Dobrom ráne s Markízou a trvá asi 8 sekúnd. Mávanie zostalo, dostali sme sa do televízie.


Potom ešte hľadáme vhodné miesto na obed, obedujeme, fotíme sa s Náckom a už naozaj musíme pokračovať. V meste sme strávili viac ako tri hodiny.


Opäť hore do kopca. Zo Štiavnice sa ani inak nedá. A potom dole a opäť hore. Našťastie iba kúsok. A potom pekný, asi sedemkilometrový zjazd do Sklených Teplíc. To si zaslúži odmenu. Stojíme na kávičku a zákusok v kúpeľnej kaviarni. Pohodové posedenie v parku, relax. Dnes už niekoľkýkrát. Dávame sme sa do reči so skupinkou pri vedľajšom stole – Vrbovani. Človek neunikne. Sú tam na víkendovom wellness pobyte. To som ale vlastne aj ja.


Ubehla skoro hodina a je treba sa pohnúť ďalej. Ešte si pre istotu naberáme do fliaš vodu z miestneho minerálneho prameňa. Vraj je dobrá, keď to niekto preženie pri zábave. Neviem, našťastie sme nemali možnosť to overiť.


Ale už skutočne musíme nasadať. Čaká nás posledných asi 15 kilometrov. Brnkačka. Len do Vyhní to za Bzenicou mierne stúpa, taká pohoda na záver. Veď nás opäť čaká návšteva Raja, tretia, ale nie posledná. Na to sa už všetci tešíme, hydromasáž uľavuje našim unaveným svalom. Dnes to bolo skoro 50 kilometrov a 800 metrov. Väčšinu dňa sme si užívali.


Po večeri je treba splniť ešte spoločenské povinnosti. Dnes je na zraze rozlúčkový bál. Niektorí sa vytancujú, niektorí zbabelo ujdú na chatu. K tomu sa neskôr pridáva slušný lejak, ale nakoniec všetci končíme večer už tradičnou štvorkombináciou na terase chaty. Zajtra bohužiaľ končíme aj náš pobyt.


vtedy, nedeľa

Ráno si môžeme dovoliť o niečo neskorší budíček, veď bicykle už budú odpočívať. A tak po krátkom upratovaní ideme odpočívať aj my. Do Raja, naposledy. Skutočne sa nám tam zapáčilo. Tak si dávame rozlúčkovú hodinku. A potom ešte rozlúčkový obed na kolibe v Bzenici. Aj tam sa nám páči.


Bolo tu skutočne veľmi dobre, mali sme všetko, čo k vydarenému víkendu patrí. Krásne okolie, dobré počasie a ešte lepšiu partiu. Zažívali sme pohodu v sedle bicykla, v kresle na terase, v bazéne aj na schodoch chaty. Trochu sme sa unavili, ale hlavne výborne si oddýchli. Bola to naozaj vydarená akcia, bude dlho na čo spomínať.


Na túto oblasť a hlavne mesto Banská Štiavnica je víkend málo, to človek ledva stihne prebehnúť pamiatky, aj to len ich časť. Ale aby sa mu mesto dostalo hlbšie pod kožu, na to je potrebný čas, oveľa viac času. Posedieť pri čaji na Klopačke. Pozorovať ruch medzi Trojičným a Radničným námestím. Poprechádzať sa po Trotuári. V pokoji vypiť jeden svetlý s jeden tmavý Erb. Bezcieľne sa túlať zapadnutými uličkami, stretávať len túlavých psov a mačky. A vybehnúť na svahy Paradajsu.


teraz

Vír spomaľuje a zastavuje, začína sa točiť doprava. Prudko ma vyvrhne späť na stoličku pred klávesnicu. Zhlboka sa nadýchnem, žijem. Stíchnutým domom sa ozýva zvuk hodín. Tik, tak, tik, tak. V diaľke počujem z kostolnej veže sedem tichých úderov zvonu. Bol som preč len hodinu. Na obrazovke bliká kurzor, je plná textu. Čítam.


Pomrvím sa, pod bosou nohou ma zrazu niečo pichne. Malý biely ostrý kamienok. Pozdrav od Ottergrundu.


Bola to skutočne len hodinka? Nebol som preč štyri dni?


Mám rád pondelok. Endorfíny sa ešte úplne nevyplavili. V mysli stále prežívam zážitky posledných dní. Je to ešte blízko.

Mám rád utorok. Začal som vyťukávať spomienky na prežité chvíle. Pamäť blúdi po cestičkách uplynulého víkendu. Nie je to tak ďaleko.

Mám rád stredu. Ladím zaznamenané pocity a nálady. Čítal som to najmenej dvadsaťkrát, menil stokrát. Udalosti sa začínajú vzďaľovať.

Mám rád štvrtok. Ešte musím prebrať fotografie, vybrať tie najlepšie, treba podfarbiť atmosféru prežitých okamihov. Už je to však vzdialené.

Mám rád piatok. Prvé reakcie. Nájdu sa aj takí, čo to čítali. Vraj nie zlé, potešia. Ale píšem hlavne pre seba, pre možnosť návratu. Je to už ďaleko preč.

Mám rád sobotu a nedeľu. Príležitosť na nové zážitky.




Tu môžete zanechať odkaz

© 2023 by Train of Thoughts. Proudly created with Wix.com