Tatry - Rysy

Hneď na úvod musím upozorniť, že na tomto mieste sa nechystám opisovať obľúbenú diaľkovú jazdu, nemohli by to byť moje zážitky, koho zaujíma táto akcia, môže ušetriť čas, nemusí ani ďalej čítať.


V našom klube sme v minulosti v termíne tejto diaľkovej cyklojazdy zvykli organizovať dvojdňový cykloturistický výlet, dojazd do Tatranskej Lomnice a ubytovanie sme mali spoločné s účastníkmi dlhej trasy, veď viacerí spoluorganizátori boli (aj sú) naši kamaráti. Niektorí naši členovia ale chodili a stále chodia na hlavnú akciu. Na jeden deň je to mimoriadna zaberačka, zvládnuť tých vyše 300 kilometrov chce nielen kondíciu a tréning, ale aj veľkú odvahu a psychickú odolnosť. Ja som na to samozrejme nikdy ani len nepomyslel (aby som neklamal – pomyslel, ale myšlienka nikdy našťastie neopustila mozgové závity, neklesla nižšie, ku koreňu jazyka). V roku 1997 som však nabral odvahu a jediný krát som sa zúčastnil na dvojdňovke, aj tá dala poriadne zabrať. Vytvoril som si osobák v počte najazdených kilometrov za deň, ktorý sa mi už nikdy nielen nepodarilo prekonať, ale ani sa k nemu priblížiť. Akcia to bola skutočne pamätná, bohatá na zážitky, veď nakoniec, posúďte sami...


Streda

Porcia kilometrov, ktorá nás čaká prvý deň naháňa hrôzu (Hádajte kto pripravoval trasu? Jasné, Janči), máme sa preto stretnúť už veľmi skoro ráno. Z domu preto vyrážam pár minút pred štvrtou. Napriek tomu, že leto je už v plnej sile, ráno je ešte čerstvo. Svitalo len pred pár okamihmi, noc sa zatiaľ úplne nerozlúčila. Premávka je veľmi riedka, na cestu do práce je ešte priskoro, vo stredu sa z krčmy tak neskoro nechodieva. V tej dobe jazdím na cesťáku (pozri nižšie), pred rôčikom, či dvoma som oslávil Kristove roky, som ešte plný odhodlania (a síl). Tých zhruba tridsať kilometrov do Hlohovca zlupnem ako malinu. Stretnutie prebieha podľa plánu, sme kompletní, môžeme vyraziť. Ďaleko však nezájdeme. Už po pár metroch prvýkrát lepíme, Čierneho Petra si vytiahol Paľov syn Juro. Prišlo to priskoro, máme však aspoň dôvod na kratšiu pauzičku na pumpe pri Slovakofarme, na prvú cigaretku a pivko (áno, to boli časy...).


Na pár slov odbočím, skúsim priblížiť zopár dobových súvislostí týkajúcich sa našej vtedajšej techniky. Z dnešného pohľadu je to už (takmer) prehistória. Jazdím (tak ako všetci) na cesťáku, zeleno-bielej skladačke. Kdeže horáky (o tých sme už niečo počuli a prvé vzorky aj zazreli), kdeže treky/krosy (tie hádam ešte ani neexistujú). Kostru som zohnal od kamaráta, vpredu má dvojšajbu, vzadu šesťkolečko (už vtedy!). Radenie je na ráme, už vyššej kategórie, s indexovaním (prehadzovač je Shimano!!!). To znamená, že prevodový stupeň nemusím „loviť“, ale (teoreticky) ho vďaka aretácii „nacvaknem“. Sladká teória! Aj keď – pokiaľ bol starý, neindexovaný prehadzovač nastavený zle, povoľoval sa a radenie preskakovalo, alebo „rapkalo“, neustále bolo treba páčku dolaďovať. Na nosiči veziem naloženú kompletnú batožinu na pár dní, celková hmotnosť zostavy vysoko prevyšuje hmotnosť elektrobicykla, len motor chýba, všetko to musí byť v nohách a pajšloch. Ale ako som spomínal, boli sme mladí (a krásni)...


Nezdržiavame sa však pridlho, povinnosť volá, nič neoklameme (len seba), chvíľku po šiestej sa hýbeme ďalej, smerom na Nitru. V skupinke to väčšine to celkom ide, problémy ale tentoraz začína pociťovať Vlado. Na akciu sa svedomito pripravoval, vymenil aj reťaz, zadné koliesko však nechal pôvodné. A to spolu príliš nehrá. Reťaz pri šliapaní preskakuje, už ho to pomaly prestáva baviť. Definitívne sa s tým rozhodne skoncovať vo Vrábľoch. Nás posiela dopredu, cíti prebytok síl, vraj nás za chvíľu dobehne. Nedobehol. Čakáme na neho v Leviciach, nebaví nás ani jesť a piť, nervozita stúpa každú minútu. Kde toľko je? Nestalo sa mu niečo?


Ďalšia historická odbočka. V tej dobe sú mobily ešte luxusným tovarom, šperkom, rodinným klenotom. Pokiaľ ho aj niekto (náhodou) vlastní, necháva tento vzácny poklad radšej doma a neťahá ho so sebou na neisté bicyklové potulky.


Nemáme sa preto ako spojiť, sme nervózni, rozmýšľame nad vyslaním záchrannej skupiny, čakáme. Vlado dorazí takmer po dvoch hodinách. Padá nám kameň zo srdca, hádam tam ešte stále je zarytý v dlažbe na námestí (odvtedy som v Leviciach nebol, neviem posúdiť), taký je veľký. So zháňaním a výmenou správneho kolieska mal problémy, pobehal celé Vráble, čas tak rýchlo plynul. No čo už, konečne sme opäť kompletní a môžeme sa pohnúť ďalej.


Počasie nám zatiaľ našťastie praje, ale aj tak sa príliš ďaleko nedostaneme. My sme oddýchnutí až príliš, ale Vladovi to chýba a tak si radšej doprajeme krátku pauzu v Sebechleboch. Rozkladáme sa na tráve pred potravinami, posilňujeme sa, slníme. Keď sa nám konečne podarilo nabrať dostatok síl i kalórií, môžeme pokračovať. Ďalšia zastávka Senohrad, krčmu nemôžeme obísť, slnko pripaľuje, už sme toho vypotili dosť. Pôvodne sme plánovali ísť cez Slatinské lazy, ale domáci nám pri pive dávajú tip. Máme to skúsiť priamo cez Orem laz.


Je rozhodnuté, za pokus to stojí. Našťastie práve neprebieha žiadne cvičenie a na rampe slúži vojačik z Trnavy. Máme vyhraté. Popisuje nám cestu, zakazuje z nej kdekoľvek odbočovať a naše dobrodružstvo vo vojenskom priestore sa tak môže začať.

Nikto z nás neslúžil cez vojnu na Slovensku a tak je to naša prvá osobná skúsenosť s výcvikovým priestorom Lešť. A musím povedať, že takto v civile je veľmi príjemná. Husté lesy (ktovie, čo všetko sa v nich skrýva), dobrá cesta (ktovie, čo všetko po nej kedy chodilo) a hlavne absolútne žiadne autá, len ticho a kľud (ktovie, čo všetko sa v týchto priestoroch odohrávalo). Dobre si to ti tí Rusi vybudovali! Len my, bicykle a božský pokoj. Neviem ako ostatní, ale ja si túto cestu vyslovene užívam, ešte dnes mi v mysli občas zavanie svieža vôňa spomienok (aj po takom čase!). Vychutnávam si každé šliapnutie do pedálov, každú kvapku slaného potu na končeku nosa, každý hlboký nádych, zaškrípanie reťaze, každé slovo prehodené s kamarátom (Jančimu samozrejme vidím len chrbát). V duši zostávajú stále hlboko zaryté drobné drahokamy toho dňa, hrany majú už dnes mierne obrúsené, ale o to viac sa ich plôšky lesknú v zrkadle spomienok. Moje srdce pochovajte pri Zranenom kolene (Wounded knee, pamätáte, čítal to niekto?)... nie koleno som si nezranil (ani ja ani nikto iný), ale aj v tejto časti krajiny som ho kúsok odložil. Aj keď si všetci si uvedomujeme, že tadiaľto ideme pravdepodobne prvý aj posledný raz v živote...


Do civilizácie sa opäť vynárame pri Podkriváni, odtiaľ nás čaká cesta do Hriňovej. Kým sa tam dostaneme, je takmer sedem hodín. Už začíname tušiť, že je zle. „Pokojný večer na vŕšky padal, na sivé polia. V poslednom lúči...“ . Poznáte? Tak ako má Paľo Krvavé sonety, toto je moja nočná mora a zároveň dielko, ktoré do môjho vnútra kedysi veľmi dávno zasialo prvé semienko poézie. Viem ho stále (takmer) celé naspamäť – naozaj, skúšal som – po štyridsiatich rokoch! Pán autor z Lukovíšť, dlhé roky bývajúci v Piešťanoch, vo vilke na nábreží Váhu, tam, kde neskôr bývali starí rodičia môjho kamaráta...


Pred nami je však ešte veľa kilometrov, poriadny kopčisko a síl na rozdávanie príliš nemáme...


Sme dohodnutí. Janči a Milan vyrazia dopredu, sú to naši najlepší vrchári, len oni majú šancu stihnúť doraziť na ubytovanie v normálnom čase. My ostatní už hádam nejako prídeme.


Po dlhšom oddychu, ktorý sme skutočne potrebovali ako soľ, vyrážame. Šero hustne, postupne sa mení na tmu, zahaľuje krajinu, pohlcuje skupinku cyklistov.


Nasledujúci kopec skupinu úplne potrhá. Kým sa dostaneme na vrchol stúpania nad Látkami, je úplná tma.


Nasledujúce dlhé desiatky minút sa len útržkovite vynárajú z hlbín pamäte. Čo je pravda? Čo je výplod unavenej mysle? Je to skutočne pamätný úsek cesty. Čo cesty, celej histórie klubu, sme pri tom, keď sa píšu dejiny...


Opatrne pokračujeme v čierno-čiernej tme (v inej reči tma tmoucí). Takú som si doteraz nevedel ani predstaviť, teraz ju ale zažívam. Úplne nás pohlcuje, požiera, ovíja tmavými chápadlami. Niet úniku, niet pomoci.


Látky, konečne náznak civilizácie, svetielko v tme. Obec je však prázdna, do okolia žiaria len sliepňavé svetlá okien a osvetlenie požiarnej zbrojnice. Stojíme. Naberáme sily. Už nie je z čoho. Myseľ je otupená. Nohy (takmer) nevládzu. Je nám už všetko jedno. Nech to skončí. Akokoľvek.


Musíme však ďalej. Cesta vedie lesom, autá (takmer) vôbec nechodia, predné svetlo vysvieti len maličký kúsok priestoru pred predným kolesom. Čo je pred ním, čo je vedľa – nevedno. Len sa udržať na ceste nezísť do priekopy. Ideme roztratení, každý za seba, už nie sú sily čakať, pomáhať kamarátovi. Osamelosť cezpoľného bežca. Chvíle romantické i dramatické zároveň. Dramatické prevažujú. Zážitok na celý život.


Pomaly, meter za metrom, po centimetroch sa posúvame nocou a hľadáme spôsob, ako sa dostať do postele. Už prestávame veriť... Zrazu sa objavuje tabuľa. Kokava nad Rimavicou - 11 km. Dokelu, máme veľký problém, niekde v tej tme sme museli minúť odbočku. Veď naše ubytovanie v Kokave-Háj má byť 12 kilometrov od Kokavy nad Rimavicou. Čo teraz? Musíme sa vrátiť. Do kopca. To už asi nedáme. Pocit beznádeje, konca.


Zrazu cestu osvetľujú reflektory, prvé po veľmi dlhej dobe. Musíme ho zastaviť, požiadať o pomoc. Nemusíme. Auto zastavuje samo, šofér sa usmieva: “Vy ste tí cyklisti z Trnavy? Naložte sa.” Až teraz vidíme prívesný vozík. Je to náš chatár. Milan s Jančim dorazili tiež už skoro po tme, ale ešte sa stihli cestou orientovať. Smerovka ich nezmiatla, videli, že žiadna odbočka neexistuje a pokračovali ďalej. Odbočka bola kúsok ďalej. A kus po vedľajšej ceste chata. Jednoduché riešenie matematickej záhady.


Keďže sme dlho nechodili, chatár sa nás vybral hľadať. Ešte dnes som mu za to vďačný.


Nakladáme a posledných pár kilometrov sa vezieme. V aute je teplúčko, cesta nás natriasa, prívesný vozík za autom tancuje, chcelo by oprieť hlavu, zdriemnuť... Našťastie však nejdeme dlho, nezaspíme a vystupujeme. Janči a Milan nás už netrpezlivo čakajú, ani pivo im bez nás nechutí.


Čaká nás najlepšia polnočná večera v živote. A neopísateľný, intenzívny pocit úľavy.

V prvý deň sme prešli 220 kilometrov za 18 hodín. Môj celoživotný rekord. Pred nami je ešte jeden deň cyklistiky, potom pobyt v Tatrách a výstup na Rysy. Ešte sa je na čo tešiť.


Štvrtok

Budíček nasleduje len pár hodín po príchode, ale aj taký krátky spánok osvieži a dodá sily. Bude ich treba, máme pred sebou ešte jeden deň na bicykli. Po emocionálne silnom predchádzajúcom dni musí byť nasledujúci nevyhnutne všednejší. Naozaj?


Po raňajkách vyrážame. Lúčime sa s chatárom, našim záchrancom. Kúsok od chaty nachádzame pri ceste rozhádzané veci. „Aha, košeľa. Aj ja mám takú.“, komentuje Paľo, „A uterák, úplne ako môj.“ Keď vedľa cesty nájde fotoaparát, ktorý akoby z oka vypadol tomu jeho zastavuje. Košeľa, uterák a fotoaparát v cyklotaške samozrejme chýbajú. Ešteže sme na konci sveta, od polnoci po ceste nikto nešiel (nemal dôvod) a medvede tieto veci nepotrebujú. Hic sunt leones! Doteraz vôbec netušil, že mu niečo chýbalo. Aspoň sa spokojne vyspal.


Po chvíli nás opúšťa Martin. Zdá sa mu, že včera toho na bicykli bolo tak akurát a do Popradu sa rozhoduje presunúť vlakom (cez Košice). Ostatní volíme kratšiu cestu.


Čaká nás presun cez Hnúšťu a Tisovec. Spočiatku príjemný oddych. Po krátkom úvodnom stúpaní sa cesta ospalo kľukatí okolo riečky Rimavy. Veľmi pekný kraj, škoda že odvtedy som tu už nebol. Že by námet na predĺžený víkend (Ale kedy? Rok je tak krátky!)?


Čas plynie, kilometre pribúdajú. Príliš sa to nemení ani do Muráňa. To pravé orechové prichádza až potom. Cestu na Muránsku Hutu absolvujem formou indiánskeho behu. No, behom by som to úplne nenazval, už ste niekedy skúšali tlačiť plne naložený bicykel do 12% stúpania? Striedam krátke kúsočky v sedle s dlhými krásnymi pešími úsekmi do nekonečného kopca. Ale všetko sa raz skončí, ako hovorieval Ondro: „Neexistuje kopec, ktorý by sme nedokázali vytlačiť.“ Sme vo výške 942 m. n. m, v sedle Javorinka. Ostatní tu na nás oneskorencov (na mňa) poctivo čakajú (nikdy som nebol vrchár). Nasleduje chvíľka zaslúženého oddychu. Keby účastníci ozdravovacích pobytov z neďalekej Prednej Hory toto stúpanie absolvovali každý deň… pliaga menom alkohol by bola z povrchu zemského dávno vymetená.


Ale zjazd stojí za to, tu sa (moja) záťaž prejavuje pozitívne. Mňa však už pomaly začínajú mátať čierne myšlienky. Čaká nás ešte prejazd cez Vernár, ktorý mal byť podľa mojich predpokladov vrcholom nielen dnešného dňa. V takýchto očakávaniach prechádzame popri meandroch Hrona a cez Telgárt, míňame prameň Hrona a sme tam. Pustvopol, Pusté Pole. Začiatok kopca.


Je treba nahodiť najľahší prevod, zaprieť sa do pedálov, vypnúť mozog a ťahať, ťahať, ťahať. Zákruta strieda zákrutu, profil stúpania je takmer konštantný a zrazu... nič, koniec. Veľké očakávania ikonického stúpania a následne sklamanie. Našťastie.


Musím povedať, že z tejto strany je výšľap cez Vernár vcelku príjemný. Dokonca som ani netlačil bicykel! Z druhej strany by to bolo horšie, ale tým smerom zjazdujeme. Paráda!!! Ďalej to už je v podstate rutina. Hranovnica, Kvetnica, Poprad, Veľká Lomnica, Tatranská Lomnica. A Eurocamp. Koniec. Bicykel môžem odložiť. Nechcem ho už vidieť. Nikdy! Teda najbližšie dva dni. Teraz nás čaká už len turistika a oddych.


Je večer a my sme konečne na mieste. Musíme doplniť stratenú energiu (doplna), tekutiny (doplna), postaviť stany (úspešne) a prihlásiť sa na piatkový výstup na Rysy (úspešne). Ide to asi v tomto poradí a s popísaným výsledkom, len to dopĺňanie (tekutín) je priebežné. Veď sme si aj zaslúžili.


Kým sa zotmie je náš stan pevne ukotvený. Vtedy ešte netušíme, akú dôležitú prácu sme práve ukončili.


Ideme sa nahlásiť na výstup do vedľajšieho stanu organizátorov a už tam aj zostávame na celý zvyšok večera. Nie je to však pridlho, naša kyvadlovka odchádza už o štvrtej, ráno.


Piatok

Budíček je teda skorý. Brutálne. A keď počujem ako na steny stranu bubnujú kvapky dažďa, je vstávanie ešte ťažšie. Pôvodne sa chcem pretočiť na druhý bok, kašľať na celý svet (a turistiku) a pokračovať v oddychu. Dal som sa ale na boj a „toho bohdá nebude, aby náš turista z boje utíkal“. Navyše v spacáku na holej zemi to nie je extra pohodlné, aj umŕtvovač pocitov už pomaly prestáva účinkovať. Je tma, mokro, aj autobus je vlhký, plný nevyspatých turistov. Tí čo sedia sa snažia dospať zameškané, ostatní s obavami hľadia do tmy. Prší stále viac.


Vystupujeme na parkovisku pri zastávke Popradské Pleso. Čakajú nás prvé asfaltové kilometre lesom. To, že po chvíli začíname v protismere stretávať prvých turistov, neveští nič dobrého. Ja s Jančim ale neohrozene pokračujeme ďalej. Na Popradskom plese ale aj môj spoločník zahlási, že bol hore minulý rok a počká ma na Štrbskom plese. Ja som bol vždy nejaký divný, nevšímam si očividné signály, som odhodlaný pokračovať. Pripájam sa k Jozefovi z Bánoviec a spolu bojujeme v hmle a daždi ďalej. Ide to len pomaly. Wachterka, Žabie plesá, reťaze a posledný výšľap na chatu. Tieto miesta poznám len vďaka dlhoročným návštevám v Tatrách, dnes nevidno nič. Len súvislý prúd vody rinúci sa zo sivej oblohy, viac kapuca pršiplášťa nedovolí odkryť. Občas sa v protismere z hmly vynárajú zababušené postavy. Pozdravíme sa len kývnutím hlavy, nikto nemá chuť sa pristavovať. Ktovie, čo si myslí o tých druhých, psa by dnes nevyhnal (a keby sa aj náhodou snažil, ten ho určite pohryzie).


Konečne chata. Teplo, príležitosť zohriať sa a osušiť. Je to síce zbabelé, ale veľmi ľahké rozhodnutie. Vyššie už dnes nejdem (ani Jožo). Čaj s rumom hádam nikdy tak dobre nechutil (a to rum už viac ako desať rokov nemôžem ani cítiť). Sedí sa nám dobre, nechce sa nám odísť, zostaneme tu (navždy)? Vždy som chcel robiť v Tatrách na chate. Naložiť na chrbát vysokú ťažkú krosnu, pomaly sa vybrať tam hore, pod Medenú vežu, do panstva kamzíkov, orlov a tvrdých horalov. Nikdy som na to nenabral odvahu, nemal gule...


Zdržiavame sa tu tak dlho aj preto, lebo Bene, ako správny dlhoročný účastník sa rozhodol zachrániť česť Trnavy a vystupuje až hore. Takto po rokoch a v teple príbytku to možno až tak nevyznieva, ale v daných podmienkach to bol obdivuhodný, skutočne vysokohorský výkon.


Keď sa konečne vráti, lejeme neho horúci čaj s rumom. Spočiatku to je problém, drgľuje ho zima, ruky sa mu trasú, že v nich ani nevie udržať šálku. Ale časom sa aklimatizuje, roztápa a je schopný prvých slov, rozpráva, ako bolo hore. V ten deň bol (takmer) určite posledný (a možno zároveň prvý), ktorý sa na vrchol pozrel.


Cestu dole nejako zvládame a tak sa okolo obeda stretávam na Štrbskom Plese s Jančim. V tom daždi sa ani príliš neponáhľame do kempu. Mokrý stan nie je príliš príjemné miesto na sedenie.


Večer po návrate zisťujeme, že stanové mestečko sa preriedilo. Počasie urobilo svoje. Našťastie my už máme svoje miesto v stane organizátorov a tak zvyšok večera prežijeme v suchu. Do vlhkého, ale zatiaľ pevne stojaceho stanu sa ideme len vyspať.


Sobota

Ráno je ešte smutnejšie. Okolo nás sa rozkladajú opustené vytopené stany, obloha je oceľovosivá, prší. Ako vyplniť ďalší deň? Ja a Janči volíme osvedčený model, Tour de Horec. Ostatní vzhľadom na očakávané ustávanie zrážok čakajú v kempe, chcú ísť na huby.


My sa vozíme po Tatrách, hodnotíme kvalitu reštauračných prevádzok, oni sa plahočia lesom a zbierajú pre nás večeru. Ešte teraz, keď to píšem sa hanbím, ale pre nás bolo to príjemné. Večer opäť trávime u organizátorov, konzumujeme hríbový guláš, na ktorý suroviny dodali naši kamaráti a tiež tekutiny rôzneho druhu. Veď zajtra nás už čaká len cesta domov. Autobusom.


K tomuto dňu nie je čo viac dodať.


Nedeľa

Večer príjemne uplynul, aj sme si stihli chvíľu pospať a ráno sa budíme do krásneho slnečného dňa. Konečne sa nám v plnej nádhere ukazujú Tatry. Bolo načase. Aj nám je ľúto, že sa musíme baliť domov. Nám to balenie ešte ide, ale hlavný hríbar zažíva ťažký deň. Kombinácia zážitkov posledného večera mu nejako nezapasovala a on musí podchvíľou odbiehať do ústrania. Toto niekoľkokrát opakuje aj po ceste autobusom. Najhoršie sú ale jeho myšlienky, či nezlyhal ako expert na hríby a neotrávil celú skupinu. Veď včera mu niektorí vraveli, že také huby neberú, že sú bláznivé, on ale že ich pozná...


Je to našťastie ale len individuálne zlyhanie spôsobené smrtiacim mixom hríbov a... veď viete, čo sa k nim neodporúča. Jeho povesť odborníka na hríby tak našťastie nebola spochybnená. Ešte veľakrát sme ochutnali a stále ochutnávame jeho hríbové špeciality.


Tak skončila jedna úspešná akcia. Spomienky na ňu však aj po dlhých rokoch zostávajú. Opäť mám tridsať a pár rôčkov, pripevňujem na nosič batožinu, púšťam sa dole ulicou, prvýkrát šliapnem do pedálov. Dnes večer budem spať pár kilometrov od Kokavy nad Rimavicou. Čo všetko ma čaká na ceste?



Tu môžete zanechať odkaz

© 2023 by Train of Thoughts. Proudly created with Wix.com