Slovenský kras

Bolo to tak už dávno... Ale stačí sa posadiť, zahľadieť na staré fotografie a svet okolo sa náhle zastaví, sled udalostí sa rozbehne opačným smerom... novoročný výlet na Dobrú Vodu, zraz vo Vyhniach, nočné čakanie na Ondra a Ľuba vo Veľkej Lomnici, prvá (a bohužiaľ moja posledná) budošovka v Jedovnici, Tatry po víchrici... Som opäť mladý, mám pekný, bielo-zelený cesťák, oranžovú prilbu, hodvábne tričko namiesto dresu. Andrej pôjde za pár dní prvýkrát do školy. A ja sa balím, chystám sa na Gemer...


Pokiaľ si dobre spomínam, do Gemerskej Hôrky sme prvýkrát zavítali niekedy v roku 1998, zápisky som si nerobil, naša webová stránka o tejto udalosti mlčí, presný dátum veru neviem (pokiaľ máte niekto evidenciu, doplňte, budem vďačný). Na cestu sme sa vyrazili, ako bývalo v tých rokoch zvykom, vlakom (odvtedy sme veru spohodlneli, spanšteli). V tomto prípade nočným rýchlikom z Piešťan do Spišskej Novej Vsi.


Je typické leto – v Piešťanoch o polnoci príjemne teplúčko, skoro ráno na Spiši len tesne nad nulou. Vo vlaku sme si zdriemli, nebudeme sa motať, sadáme na bicykle a hneď začerstva vyrážame. Chlad nás však rýchlo dostáva z bicyklov, po pár kilometroch šliapania na seba navliekame všetko čo sa dá. Janči dokonca volí úplne radikálny prístup. Zimu chce poraziť jej vlastnými zbraňami. Na kraji cesty sa najskôr vyzlieka do slipov a až potom na seba navlieka teplé doplnky. Ešte teraz mi pri spomienkach preskočí mráz po chrbte.


Cestu do Gemerskej Hôrky plánoval ako inak, práve on. Cítiť z nej jeho nezameniteľný rukopis – za východisko putovania na Gemer volí Spišskú Novú Ves, potom nás trasa vedie cez Hnilčík, Nálepkovo, Švedlár, Úhornianske sedlo, Krásnohorské podhradie, Rožňavu a Plešivec do cieľa v Gemerskej Hôrke. Po ceste nás čakajú (ako inak) dva poriadne kopce. Prvý hneď po štarte a potom Úhornianske sedlo. Ako som si kontroloval pomocou internetu, tachometer nám musel ukázať 95 kilometrov. Výškomer sme vtedy nemali, ale zaznamenal by takmer 1 200 nastúpaných metrov. To všetko absolvujeme na cestných bicykloch plne naložených batožinou. Dnes si to neviem ani predstaviť.


Ale kraj, ktorým prechádzame mi navždy utkvel v pamäti. Takmer ihneď po štarte začína prvé stúpanie cez Novoveskú hutu a Gretľu do Hničíka, tu dosahujeme prvý z vrcholov (ten nižší) dnešného dňa. Nasleduje nádherný zjazd, Hnilčík, Nálepkovo, Švedlár bohužiaľ len preletíme. Škoda, pohybujeme sa krásnym krajom so slávnou históriou dobývania medi, dnes už bohužiaľ začínajúcou hladovou dolinou, so všetkými negatívnymi znakmi... Je to nesmierna škoda, ide o skutočne malebné zákutie, takmer neznáme, málo navštevované. Tma získala vládu nad krajinou... Našťastie len obrazne, je pekné skoré letné doobedie, už sa aj oteplilo, môžeme vyzliekať.


V Mníšku nad Hnilcom sa naša trasa lomí na juh, pokračuje cez Smolnícku Hutu do Smolníka. Prišli sme do kraja, kde žijú Mantáci. Tí s veľkým M na začiatku, nie je to hanlivé označenie, ale názov etnika Spišských Nemcov, ktorých z tejto oblasti neodviala povojnová víchrica, zostali a dokázali si zachovať svoje špecifické nárečie. Spomínam si, ako sme sa v polovici osemdesiatych rokov pri turistickom prechode Slovenského Rudohoria vynorili z lesov pri obchode v Medzeve. Slová dré brót (tri chleby), ktoré predniesla pani stojaca predo mnou si pamätám dodnes (chlieb sme nakoniec ani nekúpili, bol len na objednávku...).


Za Smolníkom končí sranda. Čaká nás druhý dnešný výjazd, čaká nás sedlo Úmorná (tak som si ho nazval na jeho vrchole, v skutočnosti je to Úhornianske sedlo). A ten stojí za to. V obci Úhorná si chvíľočku vydýchneme pri vodnej nádrži, krásnom lesnom tajchu, maličkej rekreačnej oblasti. Ďalej je to brutálne, naložený bicykel viac tlačím ako šliapem. Ale výhľad kúsok pod vrcholom, z lúčky pod lesom je nádherný. Venujeme posledné pohľady úhornianskej doline, Spišu. Pred sebou máme Gemer, Krásnohorské Podhradie.


Celý zjazd vedie lesom (poriadne sa ochladilo), je dlhý a rýchly a navyše prásk!, rupne mi špica na zadnom kolese. Samozrejme od päťkolečka. Celý týždeň jazdím s osminou, len mierne docentrovanou a čakám, kedy sa pridajú ďalšie. Špajdle našťastie vydržia.


Z lesa sa vynárame pri Krásnohorskom Podhradí, len narýchlo, zo sediel bicyklov obdivujeme hrad aj mauzóleum Nádassdyovcov, stavíme sa na večeru (vyprážaný syr na unavený žalúdok nie je nič moc) a okrajom Rožňavy to cez Plešivec už nejako dotiahneme do Gemerskej Hôrky. Večer zosadáme pred penziónom Skalná ruža, ktorý sa stáva našim domovom na nasledujúcich niekoľko dní.


Čaká nás týždeň skvelej cyklistiky v oblasti, ktorú vôbec nepoznáme. Prípravu programu si zobral na starosti Janči, takže máme postarané o pravidelný prísun výškových metrov. Ale musím objektívne priznať, že v tejto oblasti to ani inak nešlo vymyslieť.


Ako ide deň za dňom, pribúdajú najazdené kilometre a nové zážitky. Očaruje nás jemná krása aragonitu Ochtínskej jaskyne, vychutnávame si plavbu po podzemnej riečke Styx v Domici, obdivujeme brčká v Gombaseckej jaskyni. Prechádzame sa po parku v zámku Betliar, obdivujeme hradby Krásnej Hôrky a tichú krásu neďalekého mauzólea. Rád by som popísal všetky dni, každučkú minútu, každé šliapnutie do pedála, každú cigaretku na vrchole (áno, aj ja som si vtedy občas zapálil). Výšľap nad Gombaseckou jaskyňou (tu sa jazdili preteky áut do vrchu) a prejazd Silickej planiny. Gočaltovo, Slavošovce (kto z Vás pamätníkov si spomína na výborne pripravenú marketingovú akciu miestnych papierní zo začiatku deväťdesiatych rokov? Ešte stále mám v pivnici nepoužité školské písanky...). Písať (a spomínať) by sa dalo dlho, kto by ale čítal dlhé memoáre (a ani pamäť už toľko neslúži)?


O našich skorých výjazdoch, máme toho na pláne naozaj veľa (veď programový vedúci bol Janči). O našich dňoch vyplnených bohatými zážitkami. O našich návratoch v neskorých večerných hodinách.


Párkrát zažívame nočnú jazdu v zákryte po hlavnej ceste z Rožňavy do Plešivca, len jedna blikačka vpredu, druhá na konci, ešteže chodilo menej áut. Sme mlad(š)í, sme bezstarostn(ejš)í. V penzióne si vždy chvíľku posedíme a vychutnávame večernú pohodu. Starosti sú náhle vzdialené mnoho kilometrov, v duši sa rozhostí pocit slobody a voľnosti. A ďalší deň nás čaká ďalšia porcia kilometrov a zážitkov na našich potulkách po Gemeri.


Ako vtedy, keď sme sa vybrali navštíviť Zádielsku tiesňavu.


Cesta nás najskôr vedie cez Silickú planinu. Niekedy pred obedom konečne vstupujeme do tiesňavy. Úzka cesta kopíruje potôčik, ktorý sa kľukatí pod mohutnými bralami. Len tiesňava a my. Ticho, pohoda a pomaly stúpajúca hradská. Keď sa tiesňava roztvára, zbadáme pred sebou výletnú reštauráciu s terasou. Práve včas. Keďže celú cestu nad nami presvitá len úzky prúžok oblohy, nevidíme, čo na nás príroda chystá. V momente, keď vstupujeme pod strechu terasy za našimi chrbtami sa vylieva obloha. Nie neleje ako z krhly, z nebies padajú vedrá plné studenej vody. Oneskoriť sa čo i len o pár sekúnd by znamenalo úplne premočenie, až na kožu, až do morku kostí. Takto si ale vychutnávame pohodové posedenie a občerstvenie.


Za hodinku je po daždi, obloha je opäť krásna modrá. Ešte chvíľka a obsychá aj cesta. A potom nás čaká jeden z vôbec najkrajších cyklistických zážitkov všetkých čias. Dvadsať kilometrov absolútneho zjazdu. Cesta klesá len mierne, nie je treba takmer vôbec šliapať do pedálov, nie je treba brzdiť, rýchlosť sa konštantne drží kúsok nad tridsiatkou. Bôrka, Lúčka, Kováčová, Drnava, Lipovník. Cyklistická nirvána.


Ako sa blížime ku hlavnej ceste, obloha sa opäť zaťahuje, za chrbtom zahrmí. Idem vtedy na čele a tento zvuk vo mne prebúdza reflexy a nepoznanú silu. Aj keď cesta stúpa, vyvíjam najvyššiu možnú rýchlosť a snažím sa uniknúť do bezpečia. Nepozerám naľavo ani napravo, neobzerám sa, či ide niekto za mnou. Po pár kilometroch s prvými kvapkami dažďa parkujem bicykel pod strechou motorestu pred Krásnohorským Podhradím. V tesnom závese za mnou aj Božka a Stano. Milan a Janči chýbajú.


Vonku sa rozpútalo peklo, silná búrka. Leje ako z krhly, blesky ožarujú okolie, ochladilo sa. Nemôžeme robiť nič, len sa schovať do reštaurácie, dať si večeru a čakať. Dúfame, že chalanom sa tiež podarilo niekde schovať.


Za hodinku je po búrke. Chalani však stále nechodia a tak sa vraciame naspäť. Kde sú? Nestalo sa niečo? Neodbytné myšlienky víria hlavou. Stretávame sa až dolu na križovatke, tam kde prvýkrát zahrmelo. Premeškali správny moment a môj nástup vyhodnotili ako akt zúfalstva. Zvolili konzervatívny prístup a úkryt v malej plechovej autobusovej zastávke. Tu prežili celú búrku, všade dokola udierali blesky, zozimilo sa. Niekedy holt človek nezvolí správne.


Vymedzený čas rýchle plynie, nastáva deň rozlúčky. So Skalnou ružou, Gemerskou Hôrkou, Gemerom. Bicykle už odkladáme, domov sa vraciame vlakom. Čaká nás ešte krátka zastávka v Košiciach a rýchla návšteva námestia a chrámu sv. Alžbety. V Gemerskej Hôrke, a na Gemeri vôbec, sa nám veľmi páčilo. Dôkazom toho je, že hneď nasledujúci rok sa akcia v rozšírenej zostave zopakovala. Ja som pri tom ale bohužiaľ už nebol.


Odovzdávam preto pero Anke a uverejňujem tu výber z jej zážitkov:


Slovenský kras 27. 8. - 1. 9. 1999

27. augusta 1999 sme sa vydali za krásami Slovenska do jeho juhovýchodnej časti.

Išli sme na polnočný rýchlik a ráno o 6:00 sme vystupovali v Spišskej Novej Vsi. Tu sme nabalili batožinu na bicykle s vyštartovali. Kúsok od Spišskej nás čakalo prvé horské sedlo Gretla, čo bolo asi 7-8 kilometrov stúpania - statočného. Tu sme sa počkali a skúsenejší poradili nám neskúseným, aby sme sa obliekli do suchého alebo aspoň teplejšieho. Dobrá rada nad zlato. Išli sme smerom na Nálepkovo asi 17 km stále z kopca a cez nejakú strašne studenú dolinu, kde bolo hádam 0°C. Tak ma oziabali ruky, že som nevedela či brzdím alebo nie. Prišli sme do nejakej dediny, dali sme si fľaškové pivo, najedli sme sa a pokračovali ďalej. Nasledujúca zastávka bola v Smolníku. Tu sme sa rozdelili na dve skupiny. V Moldave sme nasadli na osobáčik, ktorý nás priviezol do Plešivca a odtiaľ sme to mali ešte asi 2 km do Gemerskej hôrky, kde sme bývali.


V nedeľu sme sa vybrali navštíviť Aggtelek, jaskyňu Barna v Maďarsku, ktorá je pokračovaním jaskyne Domica, ktorá je na Slovensku. Pri Domici sme si dali občerstvenie a prešli sme do Maďarska. Keďže sme nemali vymenené forinty, prehovorili sme predavačku vstupného u tá nám dala lístky aj za naše peniaze. Ale stálo to za to. Okrem výzdoby, ktorú vytvorila príroda, nás ohromila kultúra, ktorú vytvorili ľudia. Vo veľkej sieni, kde boli stoličky a chodia inhalovať astmatici, hrala najprv vážna hudba, potom opera a vyvrcholením bol Vangelisov pochod. To bolo niečo super, tá akustika a relax. Trvalo to asi 13 minút a odporučila by som to zažiť každému.


Potom sme sa rozdelili na dve skupiny. My sme šli Zádielskou dolinou a druhá skupina cez Hačavu. Mali sme sa stretnúť o 17:00, plánovali sme pokračovať spolu domov. Ale len plánovali. V Zádielskej doline sú prekrásne prírodné scenérie, je to vlastne kaňon. Vysoké skaly z jednej aj druhej strany. Prvýkrát v živote som videla, ako horolezci vŕtali do skaly skoby malou vŕtačkou na baterky. Zaujímavé. Po prejdení doliny sme čakali druhú skupinu v horskej chate. Keďže na určené miesto nedošli ani po 18:00 dali sme sa na cestu nazad. Deň predtým, keď sme mali ísť z Moldavy, každý hovoril, aby sme len nešli cez Sorošku. Je to hlavný cestný ťah Bratislava - Košice a poriadny stupák – nervák. Čo čert nechcel naša skupina si to šľapala presne na Sorošku, o čom sme samozrejme nevedeli, až keď sme prišli a uvideli tabule SOROŠKA. Nervy moje. Cca o 20:00 sme ju zdolali, potvoru. Išli sme potme, po daždi a po hlavnej ceste, spoločnosť nám robili kamióny a autá. Zo Sorošky je to ešte asi 30 km do Gemerskej hôrky. Mysleli sme, že druhá skupina už bude na ubytovni. Nebola. Oni prešli ešte viac strastiplnú cestu cez Hačavu s bicyklami na chrbtoch. V Moldave si dali večeru a o 2:15 sa konečne dostali na chatu. Rozprávanie zážitkov z tohoto dňa trvalo ešte asi hodinu.


V pondelok, keďže sú zatvorené na Slovensku všetky hrady, zámky aj jaskyne sme si dali okruh Gemerská hôrka – Ratkovská dolina – Revúca – Jelšava – Gemerská hôrka, čo bolo niečo cez 100 kilometrov. Trasa bola v peknom prostredí – kopček – kopčisko – dolina – rovina – klesanie a znovu dokola.


V utorok sme sa znovu rozdelili. Jedna skupina išla do Dobšinej a my do Ochtinskej aragonitovej jaskyne a na Betliar. Táto jaskyňa je jedinečná pretože podobné sú na svete iba tri – v Mexiku, Argentíne a u nás. Je to ozaj prekrásny prírodný úkaz. Horšie sa mi to zdalo so službami. V bufete mali iba kávu a nejaké slané chipsy asi tak dva druhy. Žiadnu malinovku, pivo alebo iné nápoje. To sa s maďarským Aggtelekom nedá ani porovnať. Zo Štítnika do jaskyne je to poriadna zaberačka odtiaľ na Betliar tiež jeden odporňák. Betliar je kaštieľ, vlastne prírodopisné múzeum, ktoré založili Nádassyovci. Odtiaľ sme prišli do Rožňavy a potom cez Štítnik do Gemerskej hôrky. Keď som si myslela, že všetky kopce čo sú tu (a je ich požehnane) sme už prešli, prišli ďalšie a ďalšie. Asi štyri také odpory, že pri tom poslednom som si myslela, že stopnem auto s prívesným vozíkom, ktoré práve išlo okolo a kašlem na to. Ale nakoniec som to neurobila a odmenou mi bola už len krásna rovina do Gemerskej hôrky.


V stredu ráno sme v Plešivci nastúpili na vlak do Blavy cez Lučenec do Galanty. Išla som tadiaľto prvýkrát a bolo to zaujímavé. V Galante sme znova nasadli na bicykle. Na začiatku nášho putovania sme išli cez Jasovo miestna časť POČKAJ a teraz cez NEBOJ SA. Prišla som domov asi o 15:00. Prešli sme celkovo asi 400 kilometrov a navštívili veľmi pekné miesta Slovenska i Maďarska. Aj keby som sa sem už nikdy nevrátila, mám na čo spomínať.


K nezabudnuteľnej príhode s neskorým nočným príchodom pripojím zopár viet. Ja som práve v auguste 1999 menil prácu, nemal som preto dovolenku a s ťažkým srdcom som len na diaľku sledoval zážitky kamarátov na Gemeri. Moje srdce bolo s nimi.


V tom čase som už mal pár mesiacov prvý mobil, ten poklad som si nosieval aj do práce. Takisto niekto z cyklistov (tuším Vlado) mal mobil, na bicykel ho však nenosil, bolo to príliš vzácne zariadenie, škoda by bola ho poškodiť či stratiť. A aj tak sa nedalo skoro nikomu dovolať, len málokto mal tento moderný výdobytok techniky, veď ešte pred pár rokmi to bol najväčší znak úspešného podnikateľa, obyčajný človek ho do ruky ani nedostal...


No a takto sme si my dvaja vždy večer krátko zavolali (hovory boli drahé), túžil som byť s nimi, chcel som vedieť, ako sa mali. Ale včera večer bol telefón vypnutý, nedovolal som sa, asi bolo veselo...


Už som kráčal do práce, keď mi vo vrecku cinkla SMS-ka. Volaná stanica je opäť dostupná, hovor môžem zopakovať. Volám. Na druhej strane sa ozýva ospalý hlas, opisuje mi zážitky minulého dňa, večera, noci... Peší výstup hore Hačavskou dolinou. Nohy šmýkajúce sa v tretrách po klzkých skalách. Bicykle na chrbte. Pohľad zospodu na Turniansky hrad, ktorý sa čnie vysoko nad nimi. Pohľad na ten istý hrad zvrchu, hlboko učupený v diaľke.


Nie každá sivá čiara na mape označuje cestu (niektoré sú trasy diaľkového elektrického vedenia). Nie vždy sa oplatí pýtať domácich na cestu, majú sklony zľahčovať (veľakrát overené v praxi). Ťažko sa hľadá prepoj medzi dvoma tiesňavami na bicykli...


Toto sú momenty, ktoré zostávajú dlho zapísané v pamäti. Priamych účastníkov, aj nás, náhodných svedkov. Toto sú historky, ktoré sa oplatí zaznamenať aby zostali medzi nami. Vtedy, keď si už my nedokážeme spomenúť...



Tu môžete zanechať odkaz

© 2023 by Train of Thoughts. Proudly created with Wix.com