Rohatá skala 866 m.n.m.

Máme na Slovensku veľa skál a skaliek s výstižnými názvami ako Havrania (Slovenský raj, Súľov, Banská Hodruša), Jelenia (Vyhne), krásna Kláštorská (Vtáčnik) a dokonca v Považskom Inovci Hargušova, bol som na nej na bicykli. Pridám ešte Koziu skalu (Gader), o tej však viacej nabudúce. Prekvapil ma však názov jednej skaly v Strážovských vrchoch, vraj Rohatá. Tak tú si musím ísť obzrieť, čo je na nej rohaté. A tak sme s Vladom Oravcom vyrazili s Košeckých Rovní po žltej značke do Mojtína. Túto časť trasy sme si pamätovali z turistiky na Strážov, A tak sme neohrozene postupovali hore peknou dolinkou a sem tam mrkli na značku. Keď už po polhodine žiadna nebola, museli sme zaveliť čelom vzad. Značku sme minuli pri poslednom dome v dolinke, kde bola namaľovaná na rožnom stĺpe v pravom uhle, čo sme si my idúc priamo nevšimli. Ale nič sa nedeje, času máme habadej. Výstup na hrebeň je pekný, zdobia ho skalné útvary a tak je čo obdivovať. Z hrebeňa sme sa spustili rovno do Mojtína cez nekosené lúky, držiac sa zubami nechtami žltej značky. A to bola pekná volovina. Stratili sme 150 výškových metrov, keby sme pokračovali pod hrebeňom vľavo smerom k Rohatej, išli by sme popod ďalšie skalné útvary a pekne po vrstevnici. Ale čo je najhoršie, vôbec si nepamätám pohľad na Rohatú, z hrebeňa sme ju predsa museli vidieť. A navyše foťák stále v ruksaku, tak to už nechápem. Že by to bolo vekom? Nedá sa nič robiť, keď chcem vidieť Rohatú od “zadku”, teda od východu, musím sa na hrebeň Gábrišských vrchov vrátiť.


Ale teraz sme už v Mojtíne, ideme pekne po asfalte (ešte raz si ho užijeme), až na konci dediny nás značka nasmeruje do lesa idúc okolo salaša. Ovečky a hlavne psi boli na paši. Ovčiarske psiská sú síce pekné, fotogenické, ale neradi pózujú. Keď som raz v zime na bežkách fotil stádo koní nad Dominákmi, tak ma štyria huňatí “odprevádzali” až na kus cesty smerom k Borkovi. Pamätníci si spomenú na vrátnika z Rozvoja, na jeho motorku a “hospodársky dvor” pri horárni.


Konečne som vybral foťák a už stúpame na skalu. Stúpanie je nenáročné, pohodové, nabudúce by som odbočil na skalný hrebeň napravo od značky. Z vrcholovej skaly je pekný výhľad na JZ a na Považie. Pokochali sme sa, občerstvili a nasledoval zostup. Ale aký, miestami ako o život, ešte že stromy fungovali ako ručná brzda. Nerád by som zvolil túto trasu ako výstupovú. Konečne sme “pristáli” na zvážnici, ktorá viedla do sedla Mraznica. Po chvíli nás obiehal traktor a traktorista sa ponúkol že nás zvezie. Hanba, nehanba, prilepili sme sa na malé sedadielka nad kolesami. Bol to náš prvý stop, aspoň si kolená po prudkom zostupe oddýchli. Neviezli sme sa dlho, traktor po chvíli odbočil do lesa. Až v sedle Mraznica sme pochopili prečo je Rohatá rohatá. Má dva rohy, ešte aj zvýraznené dvomi skalami. Je krásne, ako ľudia kedysi výstižne pomenúvali kopce, chotáre. Iba po vojne sme sa zbláznili a začali sme premenúvať tie pekné, výstižné názvy. Ako žiak na základke som sa učil že Gerlach sa už volá Stalinov štít, Telgárt Švermovo a nedávno bol pokus premenovať nám dobre známy Zlatý vrch na Dubčekov. Mená politikov si tieto pekné kopce nezaslúžia.


Zo sedla Mraznica sme smelo vyrazili smerom do Ladiec. Hneď na začiatku nás už druhý raz “zradila” značka. “Užili” sme si hlboký rigol, cez ktorý sme museli preliezť na správny chodník, ktorý sa neskôr zmenil na asfalt.


Osobáčik v Ladciach sme zmeškali o pár minút, ale stopom, autobusom a vlakom sme sa šťastne dostali domov.


Na Rohatú skalu sa rád vrátim, rád by som “opáčil” aj skalné útvary ktoré sú po ceste a hlavne poobdivovať Rohatú od zadku.




6 views

Tu môžete zanechať odkaz

© 2023 by Train of Thoughts. Proudly created with Wix.com