Po stopách Ondrovej túry

Sedíme v aute a mlčíme. Andrej znova odchádza na cesty, nálada postupne hustne, je ako olejovitá kvapalina, sliz, ktorý postupne obaľuje všetko okolo. Lúčenia sú väčšinou také.


Kužele reflektorov vysekávajú z tmy len úzky žltý tunel, všetko mimo neho je skryté, akoby vôbec neexistovalo. „Vedľa cesty sedel pes, videl si?“. Nie, nevidel, sledujem iba priestor pred sebou, len sa udržať na ceste, s ničím (a nikým) sa nezraziť.


Sme na stanici. Posledné podanie rúk, buchnutie po pleci. „Drž sa. A ozvi sa.“. Sadá do vlaku, ani radšej nepozrie do okna, ľahšie tak pretŕha puto. Lúčenia sú väčšinou také.


Pri čakaní na vlak sa ručičky hodín posunuli o niekoľko krokov dopredu. Obloha zosivela, noc sa začína roztápať, pomaly steká po úbočí hôr. Clivotu vyprázdnenej kabíny auta náhle prejasní nečakaný pohľad.


Lesy na blízkych svahoch sú tmavé, nad nimi strieborne žiari pás vyšších vrcholov. Akoby ani nepatrili k sebe. Koruny stromov obaľuje inovať, hory pôsobia vznešene, vysoko, vzdialene. Akoby vystupovali spoza horizontu. Ešte niekoľko kilometrov, niekoľko minút mám pred očami túto magickú scenériu.


Odbočujem, sivá asfaltka sa vinie priamo do srdca hôr. Náhle vstupujem do Zimy. Ako šibnutím čarovného prútika krajina obelela. Cesta rozprávkou trvá len pár desiatok metrov, som na mieste, zastavujem na takmer prázdnom parkovisku. Vystupujem, kráčam po snehu, už som tomu odvykol.


Najskôr si idem dať kávu, organizmus si pýta svoju dávku kofeínu. Tak ako kedysi dávno nikotínu. Tento zlozvyk je ale hádam menej škodlivý. A chutnejší. Doppio je výborné, na dve - tri chlipnutia, stojí za ten nekresťanský účet. Pred rokmi by sme sa za tie peniaze dokázali opiť. Traja.


Odchádzam. Prišiel som sa prejsť, nie hýriť v bare. Opúšťam teplo chaty, vychádzam do mrazivého rána. Robím prvé (ľahké) kroky dňa (len sa nešmyknúť), priťahujem popruhy ruksaku, naprávam čiapku a rukavice, rozťahujem palice, hľadám správny rytmus. Na cestu ma odprevádzajú tri zakrákania havranov.


Rozbieham sa len veľmi pozvoľne, každých pár metrov stojím (a fotím). (Po dlhom čakaní) som sa objavil v bielej rozprávke, (márne) sa snažím sa polapiť ducha chvíle cez šošovky objektívu. Čierny asfaltový had sa kľukatí zimnou krajinou. Ježiš na kríži prikrytý snehovou perinou.


Aspoň na chvíľočku opúšťam civilizáciu, odbočujem vpravo, pôjdem kúsok po značke. Mäkký biely chodník vŕzga pod nohami, najkrajšia zimná melódia sa rozlieha lesom. Konáre obalené snehom sa ohýbajú, vytvárajú slávobrány. Predieram sa pod nimi, vločky mi padajú za golier.


Starý cintorín za novým plotom. Lesní ľudia snívajú svoje sny v pokoji lesa. Drevené kríže a kamenné náhrobky prikrýva hrubá biela duchna. Postojím. Tichá chvíľka na tichom mieste. Ďalší pokus o zakonzervovanie okamžiku na snímač mobilu.


Horská hradská odpočíva pod zimnou prikrývkou, hore vedie len vyjazdená koľaj. Kráčam po nej ako baletka, kladiem nohu pred nohu. Náhle som tu len ja, les, biely sneh a modrá obloha. Hlavu čistí vír prázdnych myšlienok, úľava, napätie opadáva.


DNES je ten správny čas na prechádzku, nepriaznivé okolnosti sú nakoniec (pre mňa) priaznivé. V diaľke na konci bieleho tunela sa objavuje tmavá postava. Lyžiar, zdravíme sa. Na tieto chvíle čakal dlho, treba využiť každú príležitosť. Za chvíľu ďalší, prehodíme pár slov. V horách dnes nie som sám.


Sprava sa pripája plot obory. Nemôžem tam však príliš nazerať, hľadím si len pod nohy. Som sám, pozor na šmyknutie, každý pád by (aj tu) mohol byť nebezpečný. Mačky čakajú na svoju príležitosť v batohu, zatiaľ ich nevyťahujem, stačia paličky. Už len jedna zákruta, možno ešte ďalšia, za chvíľku predsa musím byť hore.


Konečne je tu závora (otvorená), drevený stôl, lavice, brána do obory (zatvorená). Dobre známy pľac, musím sa rozhodnúť kadiaľ pôjdem ďalej. Stojím len tak na tri výdychy, ide sa mi dobre, púšťam sa dole kopcom. Pridám si pár kilometrov, celý deň mám pred sebou.


Cesta klesá, rýchlo strácam výšku. V strede vyjazdenej koľaje vedie stopa bežiek. Biele stromy tvoria tunel, na jeho konci presvitá svetlo. Cieľ putovania je tam vpredu, priťahuje zrak, vedie kroky. Podchvíľou však zastavujem, vyťahujem mobil, fotím. Je teplo, už ani nenaťahujem rukavicu.


Nádherné prírodné divadlo, na to som dnes nebol vôbec pripravený. Biela a modrá, stromy a obloha, pokoj a tíšina. Tu ešte cítim (takmer) nebadateľný závan civilizácie, o pár minút už ale aj ten nechávam ďaleko za chrbtom. Odbočujem vpravo na zasneženú zvážnicu vedúcu hore plytkou dolinou.


Okamžite sa ponáram do otvorenej náruče hôr. Svojimi krokmi narúšam panenskú belobu pláne, len občas ju križujú stopy zveri. Ticho zimného lesa na mňa padá z koruny každého stromu. Svet sa koncentruje do odlesku slnečného lúča na kryštáliku snehovej vločky.


Z hĺbky času sa náhle ozve volanie pradávnych génov...


Každá bunka v tele mu začína odpovedať. Anton, Anton, Anton, Alojz. Bittner i Büttner. Dlhý rad hájnikov či nadlesných žijúcich v lesoch bližších i vzdialenejších. Poznal som len prvého z nich, môjho dedka z maminej strany. Jeho už les neživil, veľmi rád v ňom ale trávil voľné chvíle. V oku mu vždy zažiarila iskra keď spomínal na návštevu posedu, videl pohľad lane na lúke, počúval vzdialené volanie jeleňa. Nie, nebol poľovník, rád s nimi však občas zašiel na čakanú, v hore bol ako doma. A potom, o mnoho neskôr, so s manželkou, mojou babkou, už ako dôchodcovia každý víkend vyrážali na prechádzky do hôr. Práve do miest, kde žil jeho otec, dedo aj pradedo. Prví turisti v širokej rodine ... Pamätám si, keď mu švagor, babkin brat, doniesol niekde zo zahraničia darček, výdobytok vtedajšej techniky – krokomer. Odvtedy si viedol presnú štatistiku výletov, čo krok, to meter, prejdené vzdialenosti utešene narastali... Ja dnes nosím na ruke a vo vrecku kozmické výpočtové centrum, vo svojich štatistikách môžem byť omnoho presnejší. I keď... Meriam, odkladám ich, ale žiadnu mimoriadnu pozornosť im nevenujem. Oveľa dôležitejšie sú chvíle strávené v prírode. Zážitky. Pocity. Spomienky uložené v pamäti. A tieto zápisky (pamäť je krehká), pri písaní ktorých sa do nich (opäť) intenzívne ponáram ešte mnoho hodín. Pri nekonečných pokusoch zaznamenať ich (nedokážem to, stále sa však o to tvrdohlavo pokúšam), zakonzervovať atmosféru, sprostredkovať zážitok. Možno sa mi raz podarí napísmenkovať zopár slov, vytvoriť vetu, stvoriť okamžik, vyvolať predstavu... Tak ako kedysi dávno, keď moja babka spomínala na ich výlety. Exotické názvy, miesta vzdialené viac ako Kassiopeia či Viedeň (mal som pár rokov cez dvadsiatku). Vetterling, Záruby... tajomné mená síce v tej dobe nevyvolávali zvláštne predstavy, čas ešte nedozrel, ale... gény čakali, vedeli, že správna chvíľa raz príde, koleso osudu sa otočí, ozubené kolieska (presne) zapadnú, stretnem ľudí, moje kroky zamieria... že (opäť raz) dostanem chuť žiť a zažiť... pokúsim sa poraziť čierny kvet...


Záblesk poznania, bod precitnutia. Okamžik, ktorý (možno) umožnil pochopiť. Práve dnes som musel prísť do týchto miest, brodiť sa snehom, až teraz som (hádam) pochopil volanie týchto hôr. Ale je naozaj dôležité poznať dôvod? Nestačí len mať dobrý pocit?


Dnes (zatiaľ) určite áno. Je krásny zimný deň ako z pohľadnice od pána Ladu, len tých postavičiek sa tu pohybuje pomenej, som tu (vlastne) len ja sám so svojimi myšlienkami a predstavami. Kladiem nohu pred nohu, môj postup sa výrazne spomalil, mám zato viac času na skúmanie pocitov.


Napravo leží lúka, niekde pod skalami je učupená trampská útulňa, dnes tam však nepôjdem. Kríky či trsy trávy prekryté čerstvou vrstvou snehu tvoria na bielej pláni kopčeky, bubny, nebudem sa brodiť po kolená v závejoch, pre túto chvíľu víťazí prízemný rozum.


Les za mojim chrbtom sa uzatvára, stromy ma obklopujú zo všetkých strán, prekračujem prvé kmene, konečne som v miestach, do života ktorých človek príliš nezasahuje. Rozprávam sa s horou, počúvam piesne starého dreva.


Ticho. Kričí na mňa z koruny každého stromu, každej vetvičky, každého tlejúceho pňa, ktorý musím prekročiť či obísť. Zašumí jemnou spŕškou vločiek, ktoré sa občas spustia z výšky hneď povedľa. Všetko navôkol spútala chladnými okovami Pani Zima, jediný živý tvor široko ďaleko som ja.


Je čas, aby som začal hľadať cestu na vrchol. Dnes sa nemôžem orientovať podľa chodníkov v teréne, všetko prekryla súvislá biela perina, sú skryté, treba hľadať vlastný smer. Vyťahujem z vrecka telefón, nastal čas zobrať si na pomoc moderné technológie.


Doľava a priamo hore proti vrstevniciam, pár desiatok metrov vyššie musím naraziť na zvážnicu, nedá sa minúť. Opúšťam náznak cesty, vchádzam medzi stromy. Len sa nešmyknúť, pod snehom sú skryté konáre aj kamene, hlavne bezpečne, rýchlosť nerozhoduje, stále mám dosť času.


Trvá ma to len dvadsaťpäť nadýchnutí & sedem kvapiek potu a stojím na traverze. Je zasnežený, jeho celistvý povrch nenarúša žiadna stupaj. Budem sa teda brodiť ďalej, prerážať stopu. Stratiť sa nie je kde, cesta lesom je viditeľná, už to tu aj spoznávam.


Krok za krokom pomaly postupujem vpred. Niekedy mi noha vkĺzne do záveja do pol lýtka, občas po koleno. Fyzických síl po kúsočkoch ubúda (stále je to však v pohode), psychických mám na rozdávanie, dnešný výlet je balzam na dušu.


Les redne, obloha sa rozjasnieva, zhora sa na mňa valí jasná azúrová žiara. Z okolitých stromov sa spúšťa jemná biela hmla. Oteplilo sa, slnečné lúče začínajú roztápať včerajšiu snehovú nádielku, zamrznuté kryštáliky sa spúšťajú k zemi ako vzdušná záclona.


Rozprávka. Stojím, neviem sa nabažiť zimnej nádhery. Niečo z toho sa snažím zachytiť objektívom, hoci viem, že moja snaha bude márna. Aspoň vzdialený odlesk prežitého sa ale na obrázok dostane, chvíľa zastane, závan atmosféry sa sprítomní a neskôr dokáže pripomenúť krásu okamihu.


Musím však pokračovať ďalej, čaká ma ešte riadny kus cesty a výstup na vrchol, v týchto podmienkach sa môj postup spomalil, i keď je ešte len pred obedom, čas neúprosne cvála vpred. Postupujem, zanechávam za sebou hlboké stopy.


Náhle sa mení počasie a tým celkový ráz okolia. Vchádzam do mraku, scenéria sa zaťahuje, okolie v okamihu posmutnieva. Zo zeme sa týčia osamelé pahýle vyschnutých, zlámaných kmeňov. Trčia proti nebu ako memento, ako varovný prst, pripomienka konca.


Zrazu som úplne sám, stratený v bielej tme. Začínam sa potiť, sklon svahu prudko stúpa. Obchádzam plot škôlky, predo mnou je strmý vrcholový hrebeň. Pohlcuje ma biele mlieko, vidím len na pár metrov, začínam mať problémy s orientáciou.


Aspoň sneh však drží dobre, mačky netreba vyťahovať. Občas hmla zredne, z oblohy vykukne biely chladný kotúč slnka, otvorí sa pohľad na pokrútený strom, osamelé skalisko. Len ja, mrazom spútaná príroda, žiadny náznak pohybu, absolútne ticho, samota. Obraz apokalypsy.


Zaháňam ťaživé myšlienky, túžobne očakávam koniec stúpania, zrakom hľadám vrcholový kríž. Konečne vykúka z hmly len zopár metrov ďalej, len kúštik vyššie. Prebojoval som sa na vrchol, hora ma pustila k sebe.


Vedľa kríža vykúka mrazivé slnko, aspoň na chvíľku prejasňuje okamžik oddychu. Zapaľujem kahanček, dnes si netrúfam zostúpiť k tabuľkám, som sám, je veľa nového snehu, nechcem riskovať pád a úraz, v týchto podmienkach by mohol byť...


Samota dlhého dňa a biela tma ma začínajú ubíjať, musím čo najskôr dole, psychický chlad sa zahrýza až do morku kostí. Pocity polárnika ďaleko za polárnym kruhom. Zlatokopa na mrazivých pláňach. Horolezca pri prvovýstupe.


Začínam zostupovať. Už po niekoľkých krokoch viem, že blúdim. Stojím nad skalami, určite nie som na značke. Skúsim ich obísť? Radšej nie, v tomto mlieku nič nevidím, čo ak naleziem do ťažkého terénu, vyťahujem mobil, hľadám polohu. Moderná technika je (niekedy) fajn.


Som asi päťdesiat metrov nižšie, musím hore. Konečne vidím značku, po minúte som ale opäť niekde mimo. Zase vyťahujem mobil, korigujem polohu. A potom ešte veľakrát. Aj na známej ceste sa dá zablúdiť, aj v týchto horách sa dá dostať do problémov, prírodu nemožno podceniť, (náhle) pociťujem pokoru.


Som maličký, bezmocný. Hora sa nedá pokoriť, zdolať, hora môže len dovoliť návštevu. Návrat (dúfam). A tak kľučkujem pomedzi stromy, neustále kontrolujem a opravujem polohu. Smer pohybu poznám, svoju polohu však nie. Už musím pomaly šetriť sily, námaha ich dosť odčerpala.


Konečne som dole na zvážnici, znova sa síce brodím, prerážam stopu, už však poznám polohu. Psychika sa ukľudňuje, (náhle) pribúda síl. Začínam cítiť blízkosť civilizácie, počujem pracovať drevorubačov.


V tejto chvíli sa za to rád, samoty už bolo pre dnešok dosť. A keď pri rampe stretnem turistku, veľmi rád sa s ňou dávam do reči. Prvé slová sa cez vyschnuté hrdlo derú len ťažko, takmer som zabudol hovoriť. Samota je občas fajn, ale...


Konečne sa občerstvujem. Od rannej kávy som nič nepil ani nejedol, treba doplniť energiu, dobiť baterky. Je už naozaj na čase, tu sú k tomu dobré podmienky, len odmetiem sneh zo stola a lavice, ruksak nemusí zbytočne premokať.


Posilnený sa rozhodujem pre ťažšiu možnosť návratu, nepôjdem po tej istej ceste, vyberiem sa radšej cez les. Po pár minútach dobieham novú známu, predbieham ju a opäť ťahám stopu. Vo dvojici cesta lepšie ubieha, samoty na dnes stačilo.


Na vyhliadke sa rozhliadame. Vpravo je obloha sivá, zatiahnutá, akoby sa chystala vypustiť na krajinu novú dávku snehu. Za chrbtom je však pekná jasná, i keď doobeda bola viac rozprávková.


Rozprávkový je však pohľad na zasneženú lúku a pomník tíško odpočívajúci pod bielou perinou. Chvíľka tichého oddychu. Zostup pokračuje, čakajú nás posledné stovky metrov.


V lese je snehu dosť, z cesty však od rána úplne zmizol. Stačí len malé oteplenie, pár hodín a zima sa stiahla hlbšie do hôr. Pominuteľnosť okamžiku, pripomienka konca.


A takmer preč je aj krásny deň. (Nečakane som) zažil zimnú krásu, nádherné počasie aj mrazivú bielu hmlu, dlhú samotu aj krátku spoločnosť. A nádherný deň. Navštívil som horu.




62 views

Tu môžete zanechať odkaz

© 2023 by Train of Thoughts. Proudly created with Wix.com