Neusiedler See spomienka

Teraz s odstupom času človeku dobre padne si zaspomínať na svoje cyklistické začiatky, na dobu keď som ešte nevedel, že to bicyklovanie ma tak zaujme, že mu venujem veľkú časť svojho života, že do toho zlanárim aj svoju rodinu.


Na chvíľu sa ponoriť do doby, keď cyklistika u mňa bola ešte len v začiatkoch, keď sme jazdili na starých favoritoch s dvoj-pílou 52-46 zubov a s päť-pastorkom vzadu 14-22 zubov, čo v kopcom veľa nepomáhalo. Keď pedálové páky boli s oskou pripevnené cez tzv. kajlíky. No a v prvých cykloobchodoch tovar - ešte nič-moc. Začali sme jazdiť s tým, čo sme mali k dispozícii a začali sme objavovať dosial nepoznané. S bicyklom sa dalo prejsť relatívne za krátky čas veľké územie a človek to prežíval rovnako intenzívne ako pešo. Po spoznaní nášho najbližšieho okolia, človek dostal chuť spoznávať ďalej a ďalej…


Hranice boli už otvorenejšie a kto zažil aj starý režim, ihneď spoznal ten rozdiel. Veď sa v pohode dá dostať aj do Rakúska. Na tú dobu veľká výzva. Začali sme sa (ja, manželka a syn Danko) pripravovať a vyberať destináciu v Rakúsku. Hneď kúsok za hranicami bolo vidieť veľké jazero – Neusiedler See. Čo sme mohli na tú dobu pripraviť (mapa, spacáky, stan…), sme si pripravili a poďho za dobrodružstvom. Pamätám si, že poslednú noc pred odchodom som ani nespal. Ako sa nám to podarilo a čo sme tam prežívali, sme napísali ja a môj syn ešte v roku 1998 v našom prvom príbehu o našej prvej, „veľkej“ cykloceste:


Cyklovýlet okolo Neusiedler See 2.-5.7.1998

Mám jedenásť rokov a som veľký priateľ bicyklovania a cyklturistiky. Hoci pravidelne trénujem s naším cyklo-klubom v Zelenči, takže pretekárskeho bicyklovania mám až po krk, predsa som chcel zažiť niečo nevšedné, čo by sa vynímalo z denného stereotypu, čo by spestrilo môj cyklistický život.


Keď som si podrobnejšie prezeral mapu strednej Európy, upútalo ma obrovské jazero, kúsok južnejšie od Bratislavy, v Rakúsku. Bolo to jazero Neusiedler See, bolo celkom blízko a keď som zistil, že ide okolo neho aj slušná cyklocesta, bolo rozhodnuté. Sám som ísť nemohol, tak sme sa s otcom dohodli, že si spravíme chlapský cyklovýlet so spacákmi stanom a bicyklami. Mamine sa to tiež zapáčilo, tak sme boli už traja. Zohnali sme si podrobnú cyklomapu jazera, určili sme si plán cesty a zahájili sme prípravu na akciu, ktorú sme mali uskutočniť v dňoch 2. - 5. 7. 1998.


Pripravovali sme sa aj teoreticky, aby sme mali akú-takú predstavu, na čo sa kde zamerať. Lebo to mal byť výlet aj spoznávací.


Neusiedlerské jazero je jediné stepné jezero v strednej Európe. Je dlhé 35 km, široké 7-15km a hlboké len 1 - 2m, je obohnané širokým pásom šachoriny, cez ktorú vedú úzke cesty až k samotnému jazeru. Je tu vidieť veľa druhov vtákov, ktoré sa inde nenachádzajú. Výška jeho hladiny zavisí od výdatnosti potoka Wulka, ktorý ho napája, ale aj od množstva zrážok, ktoré v daný rok napadajú. V niektoré roky bola hladina ešte vyššia a ako hovoria záznamy, v niektorých rokoch bolo úplne vyschnuté.


Jazero tvorí akúsi hranicu medzi maďarskou stepou na východe a pohorím Leithagebirge na západe. Okolo neho sú učupené malebné dedinky a mestečká, cez ktoré sme mali práve prechádzať.


Takže je 2. júl 1998.

Ráno o 6.59 nám odchádza osobný vlak do Bratislavy. Na stanicu do Trnavy prichádzame na svojich bicykloch o 6.30hod. Pri pokladnici na lístky je strašne veľa ľudí, ledva stihneme vybaliť veci a nastúpiť do vlaku.


O 8.00 prechádzame Bratislavou cez Nový most a po Viedenskej ceste prichádzame až k colnici. Je 9.00hod. Na rakúsku stranu prejdeme bez problémov. Je 9.10. Začína drobne pršať. O 9.30hod. sme v Kittsee, prší už intenzívnejšie, balíme seba aj náklad do nepremokavého a pokračujeme ďalej. Hrmí. Blížime sa k dedine Gattendorf. Zastavíme sa v bistre. Dáme si kávu, malinovku a čaj. Platíme 89 ATS. Ideme ďalej, ešte drobne mrholí. O chvíľu sa napájame na cyklocestu k mestu Neusiedl am See.Je 12.05, obedujeme pod dialničným mostom. Prestáva pršať, celí natešení pokračujeme ďalej. Za chvíľu sme pri mestečku Neusiedl am See, odbočujeme doprava na dedinu Jois. Je tu dosť hrbolatá cesta. Na jednom hrbe mi vypadne fľaša s pitnou vodou - roztrhne sa. Za dedinou sa napájame na cyklocestu okolo jazera. Po ľavej ruke máme šachorinu, po pravej vinohrady. Vodnú plochu ešte nevidíme. Pokračujeme cez Winden am See do Breitenbrunu. Tu odbočíme doľava a po brehu kanála prichádzame až celkom k vodnej ploche.


Je tu vybudovaný pekný prístav, reštaurácia, pláž na kúpanie, surfovanie, kemping. No proste celé je to tu veľmi krásne. Platí sa aj vstupné, ale keďže je zlé počasie, ľudí málo, nevyberá sa nič. Voda je teplá, ale šedá. Ani z toho mála sa nik nekúpe. Poberáme sa späť do Breitenbrunu, kúpime si 6 rožkov za 30 ATS. Odtiaľ ideme už po hornej, tzv. Kirschblutenweg, cez nespočetné množstvo viníc po úpätí Leithagebirge. Máme krásne výhľady na jazero a krajinu pri ňom. Prechádzame dedinami Purbach, Donnerskirchen. Obdivujeme domy, predzáhradky a hlavne muškáty. Všetko je to krásne. Prejdeme Schutzen am Gebirge a už sme v Eisenstadte.


Ideme do Sparmarktu (diskont). Nakupujeme ¾ l vína 11.90 ATS, malinovku, čokoládu, žemle, dohromady platíme 53 ATS. Potom zájdeme aj do pešej zóny. Už je jasno. Obdivujeme krásne obchodíky a rôzne druhy kvetov v oknách a terasách. Dáme si dve kávy a zmrzlinu (73 ATS). Na druhý pokus si nájdeme miesto na stanovanie v nejakej vinici. Navečeriame sa v spoločnosti komárov (teplá polievka, buchty z domu, víno a malinovka. Prvý deň končí, stav tachometra je 117 km.


Ráno vstaneme o 5.30, je zamračené. Balíme stan a rýchlo opúšťame vinicu (stratili sme jeden kolík od stanu). Je zase zamračené, na pumpe pri Schutzen am Gebirge naberieme vodu a na konci dediny (stôl a lavičky) raňajkujeme (čaj, rožky, paprika a paštéta). O 8.00 odchádzame, je stále pod mrakom. Prechádzame cyklistickou cestou cez vinice až do Oggau. Tu kupujeme chlieb a fotíme bocianie hniezdo. Odtiaľ zase bicyklujeme cez vinice (s krásnymi výhľadmi na jazero) do Rustu. Tam odbočujeme k jazeru k See Restaurantu. Zase sa nikto nekúpe, len malé labute. Dáme si kávu, malinovku a odfotíme sa. Celé si to ešte prezrieme a odchádzame znovu do Rustu. Akejsi babky na námestí sa opýtame na cestu k rímskemu kameňolomu (Römer-steinbruch). Dostaneme sa k nemu cez dva veľké stupáky, ale stálo to zato, bol prekrásny.


Vraciame sa späť do Rustu. Odbočujeme doprava smerom na Mörbisch am See. V dedine trochu zablúdime ale čoskoro sa blížime už k hraniciam. Prechod je pekný, malebný. Je určený len pre chodcov, cyklistov a kone. Prechádzame bez problémov. Okolo poludnia sme už v Maďarsku, začína pršať. Cesty a krajina sa začínajú meniť. Už to nie je také malebné. Vo Fertörákosi si vymeníme za 250 ATS 4050 forintov. Tu odbočujeme znova k jazeru ku Kikötö. Pani na vrátnici chce od nás 400 Ft len za vstup k jazeru. Obraciame sa a odchádzame späť do Fertörákosu. Začína husto pršať, ideme do reštaurácie. Dáme si hranolky s tatarkou, ryžu s hríbmi, kávu a pivo. Platíme 1400 Ft. Za stáleho dažďa ideme už cez horšie cesty až do dediny Balf. Opravujú tu cestu a všade je plno blata. Ďalej vo Fertöbózi odbočujeme do Nagycenku ku aleji asi päťstoročných líp, ale všetko je to po poľných cestách. Ešte nás aj zlé psisko naháňalo pri akomsi majeri.


Sme zablatení, ideme do Vedešinu. Pred Vedešinom sa naobedujeme, už je 16.30 (guláš). Okolo 17.00 prichádzame do Hegykö do kempingu. Tu rozbalíme stan a urobíme už potrebnú hygienickú očistu. Navečeriame sa (salám so syrom a chlebom). Večer máme nehodu: mamina odtrhne na stane zips. Na noc sme sa zašili v stane ihlou a niťou (proti komárom). Druhý deň končí, stav tachometra je 176 km.


Ráno v potravinách kúpime jogurty a vianočku (koláčoš). Najeme sa, vystriekame špinavé bicykle, zaplatíme 1400 Ft. a odchádzame ďalej. Vo Fertöszeplacku minieme posledné forinty (kúpime zatváracie špendlíky nanuk a pivo). Vo Fertöde sa nachvíľu zastavíme, je tu malé turistické centrum v štýle slamených striech atď. Odbočujeme doľava ku hraniciam. Začína pršať, ale len na chvíľu. Colník nám nejako nedôveruje ale nakoniec nás pustí. Rakúšanov púšťa normálne rýchlo, cítime sa urazení. Kúsok za hranicami začne otcovi haprovať bicykel (stredová hlava). Na vhodnom mieste ju rozoberie a premastí. Potom to už ide dobre. V tom momente je pri nás pohraničná stráž. Keď vidia, čo sa stalo, idú preč.


Pokračujeme smerom na Apetlon. Fúka silný protivietor, zastavujeme sa v závetrí veľkého lopúcha, varíme na našom liehovom variči obed (zemiaková kaša, brav. mäso v konzerve a polievka). Kvôli vetru nám to trvá dlhšie. Prichádzame do Apetlonu a urobíme si okruh “Lange Lacke” po štrkovej ceste. Krajina je ako maďarská rovina: samé močiare, mokriny jazerá, jazierka a step.


Je tu vidieť veľa druhov vtákov (kačky, husi, volavky, čajky atď.). Voda v jazerách ja tiež šedá. Vraciame sa späť do Apetlonu, ideme do kaviarne na kávu a kupujeme chlieb.


Ďalej pokračujeme do Ilmitzu. Tu je nejaký jarmok alebo oslava. Všade veľa stánkov, ale ľudí málo. Ešte stále fúka silný západný vietor. Kúpime si “Šniclové žemle” sú výborné aj sme už poriadne hladní.


Naberieme si vodu z Bartolomejského prameňa, je priamo v centre mesta. Pokračujeme ďalej smerom k jazeru cez šachorinovú cestu. O chvíľu sa nám ukáže jazero v búrlivej podobe, vlny majú okolo metra. Teraz vidíme, aké je jazero obrovské. Ale voda je špinavá - šedá. Z tohto prístavu odchádza trajekt do Mörbisch am See. Prístav je pekný. Potom pokračujeme na sever smerom do Podersdorfu cez znova veľkú kopu viníc. Ideme kúsok po štrkovej ceste. Po ľavej ruke sem-tam vykukne Neusiedlerské jazero, po pravej ruke míňame kopu menších jazier. Všade sú samé rozhľadne - ako poľovnícke. Je to tu pekné.


Pred Podersdorfom chceme rozložiť stan, ale nás vyruší chlap na koni a odporučí nám ísť ďalej. Tak sa znovu zbalíme a ideme. Prechádzame Podersdorfom, je podvečer, je to tu snáď najkrajšie, čo sme doteraz videli. Samé kvety, proste paráda a mestečko leží na samom brehu jazera, čo dodáva zvlášť romantickú atmosféru. Kúsok za ním nachádzame malý lesík a malú lúku, tu sa rozložíme, navečeriame a keďže je už skoro tma, ideme spať. Tretí deň sa končí, stav tachometra je 254 km.


Ráno vstaneme o 6.00, balíme stan a veci a odchádzame sa ku Podersdorfu najesť. Potom si prezrieme Podersdorf (pláž s majákom mesto a veterný mlyn). Znova sa uisťujeme v tvrdení, že je to veľmi krásne mesto. Tu sa chystá tiež nejaká slávnosť. Radi by sme zostali, ale musíme ísť ďalej na sever. Ideme cez Weinden am See až do Neusiedl am See. Cestou oproti stretávame stále nejakých cyklistov (asi idú do Podersdorfu na tú slávnosť). Ešte máme kúsok štrkovú cestu, ale znova nabiehame na asfalt. V Neusiedl am See sa stavíme na kávu, kúpime nejaké suveníry a u súkromníka 2 fľaše vína. Potom odbočujeme smerom doprava, ku hraniciam. Obedujeme pod diaľničným mostom (naším známym z cesty sem), trvá nám to dlho, lebo nemôžeme zohriať vodu kvôli silnému vetru.


Cesta ďalej nám už ubieha veľmi rýchlo, lebo ten vietor nám fúka do chrbta. Ideme už po štátnych cestách. Stavíme sa ešte v Gattendorfe na kávu a v Kittsee na pumpe míňame posledné šilingy na sladkosti. Hranice prejdeme celkom hladko o 14.35. Znova začína mrholiť. Na hlavnú stanicu prídeme o 15.10. O 16.10 nám ide osobný vlak do Trnavy. O 17.05 už vystupujeme na trnavskej stanici. Nasadneme na našich tátošov a vydáme sa na našu poslednú etapu do Zelenča.

Domov prichádzame o 17.30. Je nedeľa, 5. 7. 1998. Stav tachometra je 320 km. Sme unavení, spotení, ale šťastní, že sme všetko zdolali a v zdraví sa vrátili domov.


Prešli sme teda 320 km s čistým časom 21 hod. 45 min. v pedáloch s priemernou rýchlosťou 15km/hod. Nikto nemal žiaden defekt, ani žiadnu závadu (malú poruchu v stredovej hlave nerátame. Takže celkovo sa nám výlet vydaril, až na ten dážď. Videli sme kus nového sveta a máme veľa nových zážitkov a skúseností pre ďalšie takéto jazdy.


Za pomoci otca napísal Daniel Kraic


Od tých čias uplynulo už vyše dvadsať rokov. Cyklistike sme zostali verní. Za tú dobu sme toho veľa prebicyklovali. Cykloturistika sa stala podstatnou časťou našej športovej aktivity.


Za tú dobu sme aj čosi zostarli. Syn Danko dospel, má svoju rodinu, ja s manželkou sa momentálne už tešíme so štyroch vnúčikov. Popri starorodičovských povinnostiach však zostávame verní našej cyklistike. Spolu s kamarátmi z Malokarpatského cykloklubu sa túlame po cestičkách nielen Slovenska a Česka ale aj teraz už celej Európy.


Na záver chcem vzdať hold tej chvíli, keď v roku 1994 môj sused (vtedy pracujúci ako murár v Nemecku) doniesol domov jeden vyradený bicykel. A keďže ho nevedel dať dokopy, ponúkol ho mne. Podarilo sa mi ho spojazdniť a tak sa začala písať jedna veľká časť môjho života…



Tu môžete zanechať odkaz

© 2023 by Train of Thoughts. Proudly created with Wix.com