Cyklozrazy - Varín

Odvtedy sme najazdili tisíce kilometrov, v sedle našich dvojkolesových tátošov presedeli stovky hodín, zažili stretnutia s desiatkami priateľov. Potili sa pod žeravými slnečnými lúčmi, triasli v mrazivých strieborných ránach, krčili pred zradnými poryvmi vetra, únavu zmývali v kvapkách dažďa. Predierali sa hustou premávkou aj vychutnávali samotu poľných ciest. Ráno pospevovali s vtákmi na oblohe aj večer pri spoločnom posedení s kamarátmi. V ušiach nám znelo svišťanie vetra v zjazde aj búšenie srdca v dlhom stúpaní. Pribudla nám vytrvalosť, ubudla rýchlosť. Vtedy sme ale ešte boli mladí...


Bola to jedna z prvých veľkých spoločných akcií novovzniknutého klubu. Jazdiť v pelotóne som sa učil už rok predtým v Tatrách. Dodržiavať tesný odstup od suseda. Mať ruky na brzdách, oči na stopkách. Zistiť, že ukázanie rukou na cestu neznamená odporúčanie smeru jazdy (po štvrtom vhupnutí do jamy). Presedieť celý deň v sedle bicykla. Bojovať s kopcami dlhšími ako týždeň pred výplatou. Avšak aj vďaka tejto akcii som získal veľa ďalších nových skúseností, ktoré mi umožnili dobicyklovať až do dnešných dní.


Vážnejšie bicyklovať som začal až koncom 80-tych rokov. Boli to však len kratšie výjazdy do okolia vo dvojici s Jančim, občas sa pridal aj Milan, prípadne zopár ďalších nadšencov. Moja prvá vážnejšia skúsenosť s bicyklom bola skutočne až na Okolo Tatier. Pohyb v balíku a mávajúce deti okolo cesty boli pre mňa absolútne novým zážitkom. Prežil som a zapáčilo sa mi to. Cyklistika si našla novú obeť. Zakladáme klub a s novými priateľmi sa začíname stretávať na spoločných jednodňových turistických a cykloturistických akciách. Účasť na 2. národnom cyklozraze vo Varíne bude vhodnou príležitosťou na utuženie kolektívu v rámci viacdňového spoločného pobytu.


Do Varína ideme samozrejme na bicykloch. Výbavu na tých pár dní je treba odviezť vlastnými silami. Ja ako absolútny zelenáč si všetko balím do veľkého ruksaku, nakladám ho na chrbát a vyrážam z domu na miesto zrazu v Piešťanoch. Je krásne skoré, už teplé ráno. Máme pred sebou viac ako 120 kilometrov a tak hneď po stretnutí vyrážame hore Považím. Už kúsok za Moravanmi chcem batoh zahodiť do priekopy. Nielen, že sa mi pod ním potí chrbát (mám pekné nové bavlnené tričko!), ale o slovo sa začínajú hlásiť aj kríže a partie tela, ktoré majú priamy kontakt so sedlom (riť ma bolí už po pár kilometroch). Už viem, prečo horolezci volajú batohy sviňa... To bude ešte zaujímavá cesta.


Spočiatku ideme po rovine. Po ľavej strane Váhu to pekne odsýpa. Lúka, Hrádok, Beckov, potiaľto to už s Jančim dobre poznáme. Krivosúd-Bodovka, pekné meno pre dedinku. Nasleduje nezabudnuteľná prestávka na načerpanie síl v záhrade Hostinca pod orechom v Trenčianskych Stankovciach. Posedenie v tieni stromov v začínajúcej spare letného dňa dodáva síl. V Trenčíne prechádzame na pravú stranu Váhu. Premávka ešte v tej dobe nie je príliš hustá a tak pekne v jednom šíku prechádzame cez Zamarovce, Skalku nad Váhom, Nemšovú, Pruské a Ilavu do Košece. Trasu plánoval Janči, preto už asi začínate tušiť jej ďalšie pokračovanie. V tomto bode opúšťame príjemné Považie (prečo chodiť po rovine) a smerujeme krížom cez Strážovské vrchy. Stúpanie na Zliechov nemá konca. Protestuje nielen moje telo, ale protestné zvuky vydáva aj reťaz a rám môjho bicykla. Občas preto volím peší postup. Aj tlačenie bicykla (so sviňou na chrbte) dáva zabrať. Konečne sa cesta láme. Nasleduje pekný zjazd dole do Čičmian. Unavené telá potrebujú aspoň krátky oddych. Staviame sa k tomu kultúrne a navštevujeme tradičnú maľovanú drevenicu.


Pokračujeme na Fačkov s odbočkou do Rajeckej Lesnej. Chceme si pozrieť novo sprístupnený Slovenský betlehem (vtedy dosahuje ešte len malú časť dnešnej veľkosti). Potom dávame na radu domácich a ideme sa ešte kúsok prejsť po frivaldskej kalvárii k lurdskej kaplnke a naberáme do fliaš dobrú vodu. Oddýchnutí pokračujeme po príjemnej ceste cez Rajec a Rajecké Teplice do Porúbky. Už takmer vidíme okraj Žiliny, stačí len natiahnuť ruku a dotkneme sa jej. Nebol by to však Janči, keby nenaplánoval ďalšiu skratku. Prejdeme cez Turie, Višňové a Rosinu a Váh prekonáme po lávke do Varína.


Tušíme zradu, protestujeme, odhovárame ho. Zbytočne. Vyhneme sa vraj hlavnej ceste a budeme hneď na mieste. Samozrejme sa nevyhneme peknému kopcu. Šliapaním do pedálov a chôdzou vedľa bicykla ho nakoniec zdolávame (ešte že je Janči v kopcoch taký dobrý, asi by som ho v tej chvíli dorazil a stratil tak najlepšieho kamaráta!) a spúšťame sa dole. Stojíme na brehu veľkej priehrady, lávka nikde, pohltili ju vlny Vodného diela Žilina (tá by musela byť riadne dlhá!). Od poslednej Jančiho návštevy sa Váh trošku rozšíril, rozlial na veľkú plochu. Vydávame sa preto severozápadným smerom po hlavnej ceste pomedzi autá. A opäť vidíme okraj Žiliny...


Prechádzame cez rieku a pokračujeme juhovýchodným smerom na Tepličku a Gbeľany do Varína. Cesta pod Dubňom sa vlní, kilometre pribúdajú, sily ubúdajú... Začína príjemný večer a my konečne prekračujeme brány autokempingu pri Varíne. Tu budeme bývať najbližších pár dní. Konečne si môžem zložiť ten batoh (tú sviňu) z chrbta.


Bývam samozrejme s Jančim (už sa na neho nehnevám, veď to sa ani nedá). Chatky sú štvormiestne, máme tam už spolubývajúceho. Je to Paľo, priezviskom menovec nášho kamaráta Vlada. Kto ho poznal, chápe moje prvé pocity. Úľak. Paľo má výrazné fyzické črty tváre a veľmi svojrázny spôsob obliekania. Na bicykli chodí zásadne v tesilových nohaviciach, flanelovej košeli a robotníckych bagančiach. Takto vyparádený dokáže dať za jediný deň trasu Topoľčany – Bardejov. Vykľuje sa z neho ale veľmi fajn chlap, dá sa s ním zaujímavo rozprávať, vedieme spolu veľa dlhých nočných rozhovorov. Občas sa ešte príležitostne stretneme na rôznych akciách po celom Slovensku, potom sa mi donesú nejaké kusé správy o jeho nie príliš veselom ďalšom osude, neskôr sa bohužiaľ úplne vytráca...


Po tak dlhej dobe si samozrejme nepamätám všetky detaily nášho pobytu, denník som si nikdy neviedol a tak moja pamäť uvoľňuje len kusé útržky spomienok. A ani sa radšej príliš nesnažím, nebudem Vás predsa trápiť ďalšími dlhými popismi. Aj tak ich je ale na počudovanie dosť. Až sa divím, koľko sme toho za tých pár dní stihli (a vládali) pobehať.


Priehrada pri Novej Bystrici a fotenie sa na jej hrádzi. Cesta na Oravskú Lesnú ešte nebola dokončená, jej vody dočasne od seba odrezali Kysuce a Oravu. Krátko spomínam na starú cestu, chodievali sme tadiaľ zo Žiliny na jesenné zemiakové brigády, tam bývalo dobre, veselo...


Stúpanie na Kubíkovú, premenoval som si ho na Budíkov – to by muselo prebrať aj mŕtveho. Samozrejme, bicykel tlačím.


Návšteva múzea drotárstva vo Veľkom Rovnom, stúpanie na Semeteš, ďalšie výživné kopce, veď tu je rovina len popri riekach a potokoch, aj tá je ale naklonená (školská fyzika v praxi).


Kamenné gule vypadávajúce zo skál v Megonkách, ležiace len tak v lese ale aj ako ozdoba na plotoch v neďalekej obci. Sú to naozaj vajcia dinosaurov alebo dielo mimozemšťanov? Alebo len geologická vzácnosť (vraj sú najväčšie v Európe)?


Ropný prameň v Korni, fotografia odtiaľ bola uverejnená aj v časopise Cykloturistika, na chvíľu sme mediálne hviezdy (vo vlastných očiach, v tom čase ešte FB, IG, G+, YT neexistujú).


Poniektorí stíhajú aj turistiku, odľahčia cyklistickým svalom, vyberajú sa na prechádzku, vystupujú na Fatranský Kriváň (ale veď ja sa tiež každý deň prejdem – vedľa bicykla).


A nezabudnuteľná večerná hygiena v ľadovom potoku Varínka na okraji kempu, ešte teraz ma striaslo pri spomienke. Voda v sprchách je len o pár stupňov teplejšia, tvoria sa tam rady, v prírode je to veselšie...


Predsa len mi nedá, aby som bližšie nespomenul dva zážitky. Ich hlavní aktéri mi to určite prepáčia, v zmysle GDPR sa budem snažiť čo najviac zahmlievať a anonymizovať.


Skanzen vo Vychylovke

Cykloputovanie po Kysuciach nás dovádza až k lesnej úvraťovej železničke a skanzenu vo Vychylovke. Ich prehliadka je naozaj zaujímavá. Bicykle odkladáme pri vstupe (už bolo načase!), sadáme do vagónov a vláčikom úvraťovej lesnej železničky sa presúvame po rozsiahlom priestore, na ktorom sú rozmiestnené jednotlivé hospodárske usadlosti skanzenu. Na záver sa ponárame do chladu kysuckého lesa a prevážame úvraťami v lese, na ktorých v minulosti pracovala táto hospodárska železnica.


Je to pohodička. Len sedíme, vychutnávame si pekný teplý deň v otvorenom vagóne, prejdeme kúsok peši k usadlosti a tam si vypočujeme zaujímavý výklad o živote na kysuckom hospodárstve v časoch možno ani nie tak dávno minulých. To je v skratke popis vtedajšej návštevy, na toto by sme ale po rokoch toľko nespomínali. Udialo sa toho však viac...


Jeden z našich kamarátov ráno podľahol davovému šialenstvu a pri návšteve potravín si tiež kúpil liter mlieka. A čo horšie, aj ho celý vypil. Neuvedomil si, že mlieko a metabolizmus jeho organizmu nie sú spravidla v úplnej zhode. Jeho návšteva skanzenu potom vyzerá nasledovne:


- vláčik sa rozbieha, v jeho očiach vidieť vzrastajúcu nervozitu

- vláčik zastavuje pri usadlosti

- celé osadenstvo sa pohýna na prehliadku expozície

- on sa zrýchleným krokom poberá opačným smerom hľadať kúsok súkromia

- opätovné stretnutie jeho a celej skupiny pri vláčiku, presun na ďalšie stanovisko, v očiach sa mu opäť objavuje neistý výraz

- zastávka, situácia sa opakuje

- niekoľkokrát


Z tejto návštevy Vychylovky nemá vôbec nič. (To má za tie skratky!)


Pokúsaná

Večer sa vraciame z výletu. Jeden z dvorov rodinných domov v Budatíne je označený tabuľkou CYKLOSERVIS. Naša kamarátka si potrebuje dokúpiť nejakú drobnosť a hrdinsky vchádza dnu. My medzitým čakáme na ulici. Za chvíľu vychádza bledá von. Servis je zavretý a vo dvore ju pohrýzol pes. Malý miestny podvraťák. Domáci sa samozrejme ku psovi nehlásia, oni vraj žiadneho nemajú. Psa už nikde niet. Vybehol, sekol a ušiel. Čo máme teda robiť? Vraciame sa do Žiliny do nemocnice, nasleduje ošetrenie rany (tam sa dozvedáme, že pes je známa firma, je už jeho niekoľkou obeťou) a cesta naspäť do kempu. Treba povedať, že na jej ďalší pobyt zranenie nemalo vplyv, hrdinsky celú akciu bez prerušenia dobicykluje. Ako pamiatku si odnáša stopu na nohe, niekoľko následných návštev nemocnice na preočkovanie proti besnote a oficiálne ocenenie na záver akcie. Božka sa stala najpokúsanejšou účastníčkou 2. národného cyklozrazu.


Návrat

Nastáva nedeľné ráno, posledné chvíle nášho pobytu. Čaká nás cesta domov. Samozrejme na bicykloch a samozrejme so sviňou na chrbte. Tentokrát už nepočúvame Jančiho odporúčania, vynechávame akékoľvek horské prémie a volíme priamu cestu dole Považím. Aby bolo postarané o zábavu, Dano dostane do batohu na pamiatku taký akurátny kameň. Nech má čo nosiť, chalanisko, je mladý, vyzerá po tých pár dňoch príliš čerstvo, treba ho spomaliť. A tak nosí.


Väčšiu časť trasy ideme bočnými cestami po pravom brehu Váhu. Najkrajší úsek vedie okolo priehrady Nosice. Nedeľné dopoludnie, riedka premávka, po ľavej ruke priehrada, sprava hustý les. Pohoda, klídek, tabáček. Príde aj na ten - počas našej zastávky v kúpeľoch Nimnica. Okrem toho tu dopĺňame vodu z miestneho minerálneho prameňa. V pitnom pavilóne ho stráži miestny ujo dôchodca a vyberá drobný poplatok. Od nás ale nezoberie ani korunu so slovami „Vy to na tých bicykloch potrebujete!“. Takéto uznanie ťažkej driny nám padlo veľmi dobre. Odpúšťame mu, že na stolíku má rozložené noviny Slovenská republika, z obálky ktorých sa na nás usmieva Vlado. Nie ten náš, ale ten z Elektry.


Kilometre ubiehajú, každým šliapnutím do pedálov sa približujeme k domovu. Poslednú rozlúčkovú prestávku si robíme opäť v Hostinci pod orechom. Tentokrát ale v Beckove. Dano až tu zisťuje, čo so sebou ťahá v batohu celú dlhú cestu z Varína. A tak aby sa aspoň trochu revanšoval, záťaž presúva do Paľovej batožiny. Aspoň tak doniesol niečo domov, do základov domu, ktorý práve stavia.


Po pár ďalších kilometroch sa lúčime. Trnaváci pokračujú ešte kus cesty ďalej, my z Piešťan a okolia sme už doma. Počas týchto pár dní sme toho zažili spolu naozaj dosť. Základy klubu boli upevnené. A ja som si hneď išiel kúpiť nosič na bicykel a cyklotašky. Veľký batoh som už na bicykli nikdy nenosil.


Vtedy sme boli ešte mladí... Boli sme rýchli, niekedy menej vytrvalí. Ale pri jednom sme predsa len zostali. Pri bicykloch. Pri spoločných výletoch do prírody. Pri kamarátoch. Začínalo nás len pár. Postupne sa pridávali ďalší. Niektorí sa vytratili, niektorí úplne, niektorí na chvíľku, jeden z nás bohužiaľ navždy... Zažili sme toho spolu naozaj dosť. Krásne miesta na Slovensku, Morave, Čechách ale aj inde v Európe. Kopu srandy (na to sa dobre spomína) aj chvíle, keď nám nebolo do úsmevu (ale o to viac sme sa na nich nasmiali neskôr). Kľudné rána, krásne dni, veselé večery. Priateľstvo.


A o tom to všetko je.




Tu môžete zanechať odkaz

© 2023 by Train of Thoughts. Proudly created with Wix.com