Korona zápisník, časť I., Na Tríbeči

Krajinu, kontinent, celý svet zachvátil strach. Strach reálny. V ušiach chripí ťažký dych, valce dýchacích prístrojov rytmicky syčia, náhle sa rozhostí ťaživé ticho. Strach iracionálny. Podozrievavé pohľady, masky na tvárach, prázdne ulice, preplnené lyžiarske svahy. V hlave sa roja prirodzené otázky. Čo robiť? Zachovať sa zodpovedne? Racionálne? Kde vlastne je pravda? Pozbierať odvahu, podľahnúť lákaniu? Môžem sa teraz vybrať von, do prírody?


Pol deviatej ráno, nedeľa. Počasie ako z katalógu. Na parkovisku pred nemenovaným potravinovým reťazcom (zavretým z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie) v nemenovanej obci sa stretávajú posádky troch áut. Manželský pár, otec, dcéra a blízky rodinný príslušník, súrodenecký pár a dvojica priateľov. Volanie prírody bolo silnejšie ako pud sebazáchovy. Vítanie je dnes však iné, rozpačité, na diaľku. Každý z nich si uvedomuje vážnosť situácie, vyhýba sa priamemu kontaktu, vníma každé zakašľanie, každé vytiahnutie vreckovky. Doba sa náhle, z hodiny na hodinu zmenila, nič už nie je tak ako pred týždňom, ako včera. Sme pod tlakom informácií, valia sa zo všetkých strán, téma rozhovorov na dlhé úvodné minúty je vopred daná...


A vopred je určený aj cieľ výletu – návšteva kostolíka svätého Michala Archanjela, ikonickej stavby na ostrohe svahu, viditeľnej z ďalekého okolia, miesta lákajúceho aj sľubujúceho. Ale predtým sa ešte chvíľku, zo dvadsať kilometrov prejdeme. Po svahoch aj tajomných lesoch pohoria Tríbeč, chceme navštíviť jeho dve dominanty, vrcholy, ktoré už dlho vyzývajú k návšteve. Výrazný Zobor a dominantnú Žibricu. Cieľ je daný, smer putovania tiež, dnes dlhšie čakať nebudeme, už nikto ďalší nepríde...


Prvé kroky nás vedú hore obcou k viniciam. Uličky sú dnes ľudoprázdne, spoločnosť nám robí len štekot psov. Kde – tu sa pohne záclona, pátravý pohľad sleduje, kto narušil ticho nedeľného rána. Pridať do kroku, rýchlo opustiť nepriateľské územie, ponoriť sa do lesa, tam nás nebudú prepichovať zachmúrené pohľady, tam snáď nedosiahnu tí drobní záškodníci, privandrovalci z Ázie, tam budeme v bezpečí...


Konečne. Pred nami sa týči hustý les, stačí pobehnúť len pár krokov a navždy nás skryje zelená hradba stromov, nad hlavami ticho pláva bezoblačná obloha, stačí len povyskočiť a naveky nás pohltí jej sýtomodrá hlbina. Posledné obzretie, posledný pohľad späť. Pod nohami sa rozkladá šíra rovina, koniec sa stráca v opare, okoliu dominuje rozľahlý priemyselný areál novej automobilky. Len rýchlo preč, do prírody, užívať si pokoj, odrezať sa od sveta, od starostí, od obáv...


Priznám sa vopred, túto trasu som (opäť) vymyslel ja. Nikdy predtým som v týchto miestach nebol, nepoučil som sa však z okolností minuloročného cyklistického výletu do pohoria Tríbeč a trasu som opäť naplánoval od stola, v aplikácii. Len som sledoval trasy a cesty, kontroloval celkovú vzdialenosť a prevýšenie. Uvidíme, čo z toho dnes vypadne, snáď nebudeme blúdiť (sme predsa v pohorí Tríbeč), snáď sa nikto nestratí ani nepribudne (ako v bestselleri J. Kariku), snáď (fuj, preč s vírusmi)...


No dosť už bolo ťažkých úvah, dnes je predsa nádherný deň, nič nás neťaží (naozaj, všetky pocity sú náhle zabudnuté), opäť si užívame krásny sviatočný deň v lone prírody, na (mne) doteraz neznámych miestach. A sú to pekné miesta, majú kúzelnú moc. Stačí len pár krokov a napätie opadáva, vrásky z čela sa strácajú, ústa rozťahujú do takmer nebadateľného úsmevu, dušu zalieva kľud, obklopuje nás ticho, sem nedolieha nepokoj sveta. Zatiaľ sa síce presúvame úplne obyčajným lesom, ale stromy pôsobia na myseľ magickou silou. Dokážu odsať negatívne pocity, vyliečiť myšlienky, zlepšiť náladu. Uvedomujem si to až teraz, za klávesnicou počítača, tam na mieste to bolo nebadateľné, postupné, ale citeľné...


Z lesa sa vynárame pri nemocnici pod Zoborom na okraji Nitry. Chodí sem aj verejná doprava, koncentrácia návštevníkov prudko stúpa, stretávame prvých bežcov, výletníkov, cyklistov. Dnes bude v prírode husto. Zdravíme sa, všetci sme spiklenci...


Naše stopy sa dotýkajú dávnych dní, každý krok sa otláča v ich nánosoch, prach vekov sa ukladá vo švoch topánok. Už je to veľmi dávno, keď sa v týchto miestach začína písať história zoborského kláštora a celej Veľkej Moravy. Mraky histórie prehrmeli po nebi nad svahmi Zobora, plocha kláštora sa zväčšovala, menila sa jeho podoba i účel využitia. Starodávnych múrov sa ešte aj dnes možno dotknúť v priestoroch zadného traktu nemocnice. Vlastne, dnes nie, tabuľky oznamujú, že vstup k nemu je zakázaný. Presný dôvod nepoznáme, neprovokujeme však, uvedomujeme si vážnosť aktuálnej situácie, priestor liečebného zariadenia, okolo ktorého sa pohybujeme. Ich zvyšky tak obdivujeme len z úctivej vzdialenosti. Teda niekedy nabudúce...


Ešte predtým sa však stihneme odfotiť pri pamätníku Zoborských listín, najstarších zachovaných písomných dokumentov z územia Slovenska. Prvá je z roku 1111 , v druhej, z roku 1113 sa spomína aj náš región (...medzníkom dediny Trebatíc oproti Piešťanom je hruška, druhým medzníkom oproti Kocuriciam je dub...). Aj keď si to nie vždy uvedomujeme, dávna história kráčala aj po našich chotároch. Obďaleč prechádzame okolo malého cintorína, pripomienky staršej histórie miesta, náhrobné kamene sú zväčša datované v predminulom storočí. Cintorín a nemocnica v tesnom susedstve...


Po nie celkom úspešnej návšteve areálu Zoborského kláštora pokračujeme k ďalším miestam, ktoré sa podľa názvu a dávnych povestí viažu k dobám dávno minulým, len v náznakoch sa vynárajúcim z oparu dejín. Čo je mystifikácia? Čo pravda? Je vôbec dôležité ich rozlišovať? Veď stačí len tak málo...


Svoradov prameň a Svoradova jaskyňa, ďalšie zastávky na trase nášho dnešného putovania, miesta zviazané s osobou svätého Svorada – Andreja, pustovníka asketicky žijúceho v neďalekej jaskyni. Tam prídeme až o chvíľu, najskôr nás čaká návšteva prameňa, zastávky na pútnickej Svätojakubskej ceste Camino de Santiago (aj cesta môže byť cieľ). Jeden prameň je výdatný, moderný, druhý taký... pôvodný, len kvapkajúci životodarnú tekutinu. A posedenie v mušli, symbole cesty, by bolo pekným miestom, je však necitlivo ozdobené zásahmi miestnych „umelcov“. Nuž, nie každý je Banksy (i keď poniektorí si to myslia)...


Nasleduje výstup k jaskyni. Stúpame krížovou cestou, jej štrnástimi zastaveniami. Náhle sa nad nami, po našej pravici objavuje bralo, sme takmer na mieste. Nasleduje prudší skalný výšvih, v pravom traverze sa nachádza jaskynka, na vrchole kríž. Krása! Veľké mesto Nitra leží pod našimi nohami, cesta pokračuje romantickou lúčkou. Ešte zostúpim na pár okamihov k jaskyni. Je to pietne miesto, jaskynka je malá, tmavá, stojím, oči si privykajú na tmu. Som tu úplne sám, ostatní zostali na vrchole, nepreniká ku mne ani náznak zvuku, civilizácie, súčasnosti. Celé okolie, všetky skaly vyžarujú silnú atmosféru. História aj duchovno, všetko sa mieša vo vzduchu, stačí len jediné nadýchnutie a prenášam sa ďaleko v čase, hlboko do histórie...


Počujem hlasy, reči nerozumiem, je akási povedomá, ale nezrozumiteľná. Zahĺbení do rozhovoru sa približujú dvaja muži, na sebe majú otrhané handry, len akési vrecia. Starší, útly, chudý, niečo zanietene hovorí, rozhadzuje rukami. Mladší, vysoký, pevný, širokých ramien so záujmom počúva, prikyvuje. Svorad a Beňadik. A tam dole, z húštia ich pozoruje malý chlapec, visí pohľadom na staršom z nich. Maurus, budúci biskup, kronikár...


Už však musím hore, čakajú na mňa, nemôžem sa motať. Je tu krásne, hore na lúčke by sa dalo dlho sedieť, nasávať teplé lúče slnka, vypnúť myseľ a oddychovať. A kochať sa pohľadom do podhoria. I keď... Nitra má určite čo ponúknuť – hrad, kalváriu, Corgoňa, zopár zaujímavých zákutí... tieto miesta sú však skryté, odtiaľto zvrchu vidno len moderné mesto. Samé paneláky, priemysel, cesty...


My ale pokračujeme po krásnej lúčke. Na tomto mieste na kúsok opúšťame turistickú značku, ideme po cestičke vedúcej prírodnou rezerváciou. V skorom lete musí byť toto miesto čarovné, teraz je len... nádherné. Užívame si každý krok, treba však našľapovať opatrne, nočný mráz vytiahol vlahu na povrch, lúče slnka ju roztopili, miestami sa trochu šmýka, len rozvážne, nezablatiť sa, nespadnúť...


A opäť kráčame lesom, objavujú sa prvé biele hlavičky snežienok, teraz ešte netušíme, koľko ich dnes uvidíme. Prechádzame cez prielom vo vale, informačná tabuľa označuje miesto, na ktorom sa nachádzala vstupná brána pradávneho hradiska. Opäť sme vstúpili do histórie, tentokrát omnoho staršej, v čase sme sa posunuli mnoho storočí pred začiatok nášho letopočtu. Opevnený priestor na výbežku pohoria Tríbeč dokázal kontrolovať široké okolie, jeho dominantná pozícia je zrejmá na prvý pohľad. A dominantná je aj stavba vysielača, miesto, ktoré som doteraz považoval za vrch Zobor. Tam sa však dostaneme až o pár minút neskôr...


Zo sedla odbočujeme vpravo ku Pyramíde, torzu miléniového pamätníka Uhorska, ktorá sa skromne krčí pri budove vysielača (je problém si nájsť uhol, aby fotografiu nešpatila táto moderná stavba). Bývalá stanica lanovky chátra, vrcholová plošina však poskytuje krásny výhľad do širokého okolia, len opar na horizonte bráni rozpoznať vrcholy vzdialených horstiev, aj Malých Karpát. Čaká nás prvá krátka prestávka, doplnenie energie, prvý hlt ríbezláčiku...


Nie je ale čas príliš sa motať (dosť tu pofukuje), trasa je ešte dlhá (i keď už bolo čo obdivovať). Klesneme pár metrov do sedla a opäť stúpame, tentokrát na skutočný vrchol Zobora, miesto, na ktorom sa rozkladala akropola hradiska. Výhľady sú aj tu široké, dookola na hrebeni sa objavujú prvé rozložité koruny borovíc, náhle si pripadám ako na Balkáne...


Hrebeň ďalej pokračuje ako na hojdačke. Prudko dole, opäť pár metrov hore, potom lesný traverz a všade dookola stovky, tisíce bielych hlavičiek drobných kvietkov, ohlasujúcich skorú jar. Nádhera. Ďaleko pred nami, vysoko nad hrebeňom vykúka Žibrica, náš ďalší cieľ. Nie je to priďaleko? Neprehnal som zas plánovanie? Poďme ďalej, držme sa pokope, sme na Tríbeči, tu sa vraj strácajú ľudia, hlavne tí poslední. Tak posledný kráčam ja...


Snežienky sú obrovské, v celých trsoch vykúkajú spod lístia, neskôr sa k nim pridávajú aj ďalšie, fialové a žlté kvietky, botanika nikdy nebola mojou silnou stránkou, neviem Vám ich bohužiaľ pomenovať...


Jozef Karika musí mať bujnú fantáziu (alebo ja trpím jej silným deficitom), ale hľadať v týchto lesoch tajomno, záhady... Nuž, neviem, je tu pekne, príjemne, pokojne, žiadny náznak strašidelna nevnímam (i keď sa ho podvedome snažím stále nájsť). Len krásny výlet v krásnom prostredí. A keď sa priblížime pod Žibricu...


Podľa knihy Trhlina sa tu majú nachádzať tajomné, kultové miesta. Neviem kadiaľ na vrchol vystupovali jej hrdinovia, ale my tu nachádzame len úžasne krásnu lúku, vysoko nad ktorou sa čnie vrcholová pyramída. Miesto, ktorého krása a atmosféra sa nedajú zobraziť na fotografii, zachytiť v slovách. Je potrebné vystihnúť správny deň, vybrať sa na prechádzku, kochať sa, užívať si chvíle pohody...


Neskutočná krása láka aspoň na krátke posedenie v tráve, piknik, oddych. Modré nebo nad hlavou križuje vo výške lietadlo, za našim chrbtom vykúka v diaľke na hrebeni vysielač na Zobore (až tam sme boli?), na vrchol je to odtiaľto už len kúsok, jablko chutí, ríbezláčik tiež, radšej už poďme. Až doma v telefóne objavím záhadu Trhliny, tajomné tiene pózujúce na tráve, kde sa to tu zobralo? Toto som ja predsa nefotil!!! Zimomriavky na chrbte...


Z vrcholu Žibrice výhľady nie sú, je zarastený, miesta na ňom nie je priveľa, radšej sa po chvíli púšťame na zostup. A ten stojí za to! Miestami je strmý, miestami veľmi strmý, miestami... len sa neskydnúť. Našťastie sa všetci dostávame zdraví až dole, bolesti kolien nepočítam. Po pár okamihoch vstupujeme opäť do civilizácie, len na chvíľku. Prechádzame cez Podhorany – Mechenice, maličkú podhorskú obec na úpätí pohoria Tríbeč. Niektoré staré domy sú veľmi pekne opravené, vedľa nich stoja nové, moderné. Tie staršie sa mi páčia omnoho viac...


Obcou prejdeme rýchlo, neďalekú rozhľadňu obídeme, výhľadov sme si užili dosť z hrebeňa. Z výšky na nás stále dohliada mohutná Žibrica, jej dominanciu nad krajom pociťujeme čoraz silnejšie, ten kopec má naozaj svoju moc...


Cesta sa krúti podhorím aj lesom a náhle sa ocitáme na podhorskej pláni, vzdialenej pár kilometrov od obce. Dookola sa tiahnu obecné vinohrady. Miestami v nich panuje čulý pracovný ruch, vinič je už takmer všade orezaný, vinica pripravená. Len tie hajlochy sú akési smutné. Nuž, jeseň je vo vinohrade oveľa veselšia...


A my opäť začíname postupne stúpať. Nie príliš prudko, ale o to vytrvalejšie. Dnes je to naozaj ako na hojdačke. Les nechávame za chrbtom, pred nami sa na dotyk ruky objavuje silueta vysielača na Zobore, všade dookola zaujímavé košaté vrcholce borovíc, otvára sa pohľad do širokého okolia. Stojíme na Meškovom vrchu, dole sa do diaľky kľukatí cez lúky cestička do Drážoviec (kostolík stále ale nevidíme). Ďalšie krásne miesto, koľké už dnes? Neviem, nepočítam ich, bolo toho na jediný deň snáď až priveľa...


A to nás ešte čaká predpokladaný zlatý klinec programu, kostolík nad Drážovcami. Najskôr k nemu však musíme zostúpiť. Miestami strmo, krkolomne, miestami pohodlne. Taká je dnešná trasa, taký je Tríbeč (účastníci cyklovýpravy by vedeli rozprávať). Keď sme to však dobojovali až sem...


Pomaly sa blížime na skalný ostroh, výbežok pohoria Tríbeč, na okraji ktorého sa nachádza malý kostolík svätého Michala Archanjela, krásna stará stavba v krásnom prírodnom prostredí. Symbióza prírody a ľudského umu. Miesto magického stretnutia histórie a ducha. Kostolík v Drážovciach...


Už viackrát som ho obdivoval cestou do Nitry. Prvýkrát ale stojím priamo pri ňom, tu hore na skale, vo vlasoch mi previeva vetrík, môžem sa rukou dotknúť jeho múrov, nechať kĺzať zrak po detailoch veže, okien či vstupných dverí. Fotím a potom chvíľu ticho stojím, rozhliadam sa do okolia, počúvam hlasy minulosti, snažím sa naladiť myseľ na vibrácie vychádzajúce z jeho kameňov...


K autu máme len niečo vyše kilometra, to už nejako prejdeme, aj keď posledné metre bývajú najťažšie. Zážitky pomaly vyprchávajú, náhle sa ohlási chlad. Lúče klesajúceho slnka zatiaľ nemajú svoju plnú silu, je predsa priskoro, ešte len marec...


Lúčime sa, opäť len tak rozpačito, vyhýbame sa priamemu kontaktu, ktovie, kedy sa najbližšie uvidíme. Bol to však krásny deň...


Po uliciach chodia ľudia v rúškach. Život sa (takmer) zastavil. Stačilo len tak málo. Spomalili sme. Zrazu máme priveľa času.

Večer sedím za klávesnicou, prezerám si fotografie, lovím slová, zapisujem. Nikdy to však nenahradí skutočnosť. Nedeľu mi pripomína už len koleno oškreté pri prekračovaní zvaleného stromu. Všetko raz skončí, prídu ďalšie voľné dni. Vyberieme sa von, objavovať ďalšie zaujímavé miesta. Môžete ísť aj Vy. Napríklad po našich stopách...




63 views

Tu môžete zanechať odkaz

© 2023 by Train of Thoughts. Proudly created with Wix.com