Koronazápisník časť IV., Plaveckým krasom

Už je zakázané aj opúšťať domovy. Iba na nákup (nemusím), do práce (nemôžem) a do prírody v rámci okresu (určite pôjdem). Zatiaľ ale len sedím doma, okolitý svet ku mne nakúka len cez úzky obdĺžnik okna, pozorujem prázdno ulice (nie že by inokedy bývala príliš rušná), načúvam jej tichu. Sedím, slnkom lesknúce sa strechy, modré nebo sa mi vpaľujú do mysle. Snažím sa polapiť vo vzduchu poletujúce pavučinky myšlienok, začať tkať sieť rozprávania. Zachytiť správny rytmus písania, odhaliť melódiu slov, objaviť harmóniu príbehu.


A tak sedím. Čakám na inšpiráciu. Myšlienku. Ako Hemingway, aj brada mi už pomaly zosivela. Mám to! Chýba mi rum! Ten však dlhé roky takmer nepijem (určité obdobie vôbec, stačilo mi len zacítiť jeho arómu, aj pralinky boli pre mňa prisilné), doma by som našiel maximálne tak Um a ten by mi rozumu nepridal. Idem si spraviť kávu, tým nič nepokazím. Tmavočierny extrakt pražených bôbov (so svetlou penou na povrchu, tá nesmie chýbať!) má silu a kúzelnú moc. Prečisťuje myseľ, prsty sa rozbiehajú po klávesnici (niekedy prirýchlo, nestíham opravovať preklepy, ešteže máme tie moderné technológie), vlny spomienok vyplavujú na breh slová, vety, celé odstavce, ostrov príbehu mohutnie, vynára sa z hlbín pamäte.


Karanténa skončila, stretnutie s prácou ale netrvalo dlho, len dva dni. Zatvárame, zostávame doma. Na počudovanie však pracujem viac ako počas home office, to sa potom myšlienky chytajú ťažko. Aspoň teda spriadam plány, vyberám cieľ víkendového putovania. Už sme mali začať cyklistickú sezónu, ja však viem, že pôjdem peši. Bicykel je pre mňa prostriedkom spoločenskej zábavy, príležitosť na stretnutie s kamarátmi. Bez možnosti posedenia pri pollitri (v poslednej dobe zásadne 0,0%) ho ani nevyťahujem, bez toho je to ako šliapať len jednou nohou. Alebo jazdiť na jednom kolese (a viete ako dopadol Paľo pred rokmi v Tatrách). Nebaví ma to. Tak ako pred mnohými rokmi.


To sme boli ešte mladí. Krásni. Plní síl. A jazdili sme vo dvojici. Ja a Janči. Raz sme sa však rozdelili, jeho to lákalo von aj v sobotu, ja som sľúbil otcovi pomôcť na záhrade (tieto práce som vždy zbožňoval). No a tak sa vybral sám, tuším niekde na Machnáč, ak si dobre spomínam. Spolu pôjdeme zajtra, znela naša dohoda. Zo záhrady som sa vrátil neskoro poobede, už som odpočíval, keď niekto zazvonil pri dverách. Janči. A stál tam celý dorasovaný, krvavý. V zjazde si to pustil, v zákrute na štrku ho vynieslo, šmyklo a problém bol na svete. Ledva sa vrátil domov, zajtra určite nikam nepôjde. Som frajer, robím si z neho žartíky, zajtra teda pôjdem sám. Našu obľúbenú trasu na Beckov. Potom mu porozprávam ako bolo.


V nedeľu skoro poobede som vyrazil. Išlo sa veľmi dobre, vietor mi len tak hvízdal okolo uší. Prechádzal som cez Lúku, priamo cez stred obce. Na zastávke čakali študenti (a študentky) na autobus, odchádzali na internáty. Zamachrujem, trochu to ešte rozpumpujem, ukážem, aký som borec. Idem zo sedla, tvrdo šliapem do pedálov. Raz, dva, tri... rana. Naraz ležím na zemi, nechápem čo sa deje, rýchlo vyskakujem, prudká bolesť mi šľahá z kolena a lakťa do celého tela. Aby som si uľavil, poskakujem, krivím tvár, syčím od bolesti (Alebo nadávam? Už si nepamätám.)... zrazu počujem rytmické „klop, klop, klop, klop“. Akoby niekto stepoval, ladí to s mojimi pohybmi, kto sa mi posmieva? Keď sa rozkukám vidím, že na pravej nohe mám košíkom priviazaný pedál, ten steper som ja. V snahe ukázať sa som pri zábere ulomil pedál (nie, nebol som tak silný, bola to vada materiálu) priamo v hornej polohe. Pád bol nevyhnutný.


Bolesť trochu poľavila, na Beckov som už samozrejme nepokračoval, otočil som to domov. Najskôr pešo vedľa bicykla, potom šliapem jednou nohou, cestu značkujem kvapkami krvi. Pár štichov na lakti problém vyriešilo, trvalá spomienka zostala. A keď som sa v pondelok stretol v práci s Jančim... nasmiali sme sa obidvaja. Ako hovorím, cyklistika je pre mňa kolektívny šport, sám už radšej nikam nevyrážam.


Tak kam sa teda vybrať? Pri rozhodovaní mám dnes väčšiu zodpovednosť, pridať sa chcú aj Braňo a Maroš. Nie je to síce v súlade s odporúčaniami, ale priveľa tým neriskujeme, s Braňom som v práci, s Marošom pomimo. Nakoniec som sa rozhodol pre oblasť Plaveckého krasu, ja s Marošom to tam síce poznáme (kde Maroš ešte nebol?), ale ostatní dvaja (ide samozrejme aj moja manželka, turistika ju nejako chytila) nie. A hádam nájdeme nejaké nové miesta a cestičky, dostal som odporúčania a nápady od Jozefa, stále je čo objavovať.


A tak skoro ráno odbočujem z hlavnej tepny Záhorím doľava do lesa, dobre som si to zapamätal (ďakujem Paľovi za dobré miesto), parkovisko nachádzame a našťastie je úplne prázdne. Pred týždňom, dvoma starosta Podhradia vyháňal návštevníkov parkujúcich na lúke pod hradom, strach z nákazy od cudzích návštevníkov je v týchto dňoch veľký, omnoho väčší ako ich možný prínos (veď krčma je zavretá). Pod hrad tak prídeme pekne potichu, z lesa, od chrbta.


Cestou sa ešte zastavujeme pri vstupe do jaskyne, dnes je samozrejme zavretá, ukazujem však miesto nováčikom, možno ich nalákam na návštevu na konci roka. Prejdeme len pár desiatok metrov, ubehne len pár minút a začíname stúpať na hrad. Je skoro ráno, návštevníkov je ešte málo, ideme navštíviť jeho hradby, pokochať sa ďalekými výhľadmi. A v diaľke vidíme... – nič, len opar. Už by bolo načase, aby dážď prečistil oblohu, spláchol zvírený prach, osviežil vzduch. Ale aspoň hrad máme takmer len pre seba, každý z nás prežíva návštevu inak, hlavne nováčikom sa tu páči. Ja som tu v poslednom čase takmer ako doma, ale nevadí, je tu pekne, myseľ sa pomaly začína pripravovať na návštevu ďalších miest. Prvá časť výletu bude venovaná histórii, prejdeme sa po jej kľukatých cestičkách, dostaneme sa hlboko v čase, vysoko v priestore. Ako ďalší bod programu nás čaká návšteva Pohanskej.


Dnes nebudeme stúpať na jej vrchol hneď od hradu, zájdeme hlbšie do lesa, tam by to vraj malo byť schodnejšie. Je, ale to zisťujeme až pri zostupe. Sme totiž netrpezliví, nejaká sila nás priťahuje tam hore, medzi stromy a skaly, zo zvážnice odbočujeme priskoro. Nemusíme síce prekračovať a obchádzať popadané stromy, cesta (no, žiadna cesta vlastne neexistuje, ani chodník, ani prť – ideme len tak, priamo hore) je však prudká, ba až priprudká, chytám sa stromov, stebiel trávy, vzduchu. Ale darí sa mi (nám všetkým) vystúpiť až nahor, na vrcholovú planinu. Až teraz vidím rozlohu Pohanskej v celej kráse, v celej jej mohutnosti. Mohutné skalné bralá, rozľahlé jamy, náhornú plošinu. Všetko je síce porastené hustým pralesom (a všadeprítomným medvedím cesnakom), netreba však priveľa fantázie a človeku sa odvíja pred očami pulzujúci život veľkého oppida. V tom dave Keltov sa nám samozrejme stráca Maroš (vlastne stratili sme sa mi jemu, ale... nehovorte mu to). Zatiaľ čo my preskúmavame odľahlé časti vrcholu, tajuplné zákutia aj bočné hrebene, on sa už slní na dobre známej lúčke. Ani by sme to nenašli, museli sme mu zavolať (vďakabohu za moderné technologické výdobytky). Nakoniec tam šťastne dorazíme aj my traja, občerstvíme sa, porozhliadneme po okolí (Len tak rukou mávnem do priestoru – tam je Schnneeberg. A tam Pálava. Nevidno nič, len všadeprítomný vzdialený opar), oddýchneme sme (síce je ešte priskoro, ale nevyužite to – na vrchole!). Dole zostupujeme po miernej, dobre schodnej cestičke. Ale pri ďalšej prípadnej návšteve pôjdem hore opäť po tej strmine, je to tak omnoho krajšie, omnoho zaujímavejšie, odporúčam to aj Vám.


Smer ďalšieho pochodu volím podľa rady Jozefa (Ďakujem!), beriem do ruky telefón, štartujem GPS, hľadám cestu k zrúcaninám kláštora. Teda cestu hľadať nemusím, len si potvrdzujem jej správny smer, pod nohami nám ubieha široký, výrazný chodník lesom, po niekoľkých minútach nás privádza na správne miesto. Katarínka na Záhorí, o niečo menšia, menej zachovaná a tajomnejšia. Spočiatku sa areál zdá byť maličký, neskôr nachádzame stále nové a nové zvyšky múrov, klenbu pivničného okna (alebo vstupu?). Z výšky na všetko dohliada jeden z predvrcholov Pohanskej, odlesnená holina zaliata slnečným jasom. Netreba však mať príliš bujnú fantáziu, obloha sa zaťahuje, v lese medzi stromami sa prevaľujú husté chumáče hmly, vietor zavýja v korunách stromov, z ich vrcholcov už-už padajú prvé kvapky dažďa. Po chrbte sa rozbiehajú zimomriavky. Skutočne tajuplné ruiny na nenačakanom mieste, keby tak zvyšky múrov vedeli prehovoriť...


A o kúsok povyše sa v lese nachádzajú Božie muky, vyvolávajú zdanie, že patrili ku kláštoru, sú však pravdepodobne oveľa mladšie. I tak je to zaujímavé miesto, stojí za odbočku, krátku zastávku. Spúšťame sa z lesa na lúku, po pravici máme okraj Plaveckého Podhradia, hlbšie do obce zachádzať nebudeme, nie je na to dôvod. Výhľad je však fantastický, polia, lúky, hlboké lesy, podhorská obec, Klokoč, Roštún, všetko máme ako na dlani, pravé poludnie, bezoblačná krásnomodrá obloha, všetko sa nám prihovára – výborne zvolený termín, výborne zvolené miesto.


Myšlienky však zabiehajú na iné miesto, do iného času. Práve teraz sme sa mali stretnúť na Jašteri, vytiahnuť na svetlo našich dvojkolesových priateľov, stretnúť sa so širokým okruhom skutočných priateľov, zahájiť cyklistickú sezónu. Všetko je však inak...


Nikdy však neľutuj svoje rozhodnutia. Veď je tu predsa nádherne, je nám dobre aj v malej skupinke, moja spoločníčka by na bicykel určite nešla...


Predsa len však vyťahujem z vrecka telefón, otáčam sa, fotím scenériu krajiny pod Pohanskou, snažím sa chytiť nejaké dátové pripojenie, poslať záznam okamžiku v priamom prenose na Facebook, veď predsa – práve teraz sme sa mali stretnúť na Jašteri...


Keď už mám v ruke ten telefón, skontrolujme náš ďalší postup, od tohto okamžiku začína experiment, trasu som naplánoval len od stola, na mape, uvidíme, čo z toho nakoniec vypadne...


A vypadáva z toho nakoniec veľmi pekný, zaujímavý úsek trasy, prekvapenie, pohyb v neznámom teréne, spoznávanie ukrytých zákutí, pokladov našich Malých Veľkých Hôr. Niekedy vyskúšajte, odporúčam.


Najskôr kráčame prašnou cestou krajom poľa, v betónových pilieroch za plotom záhrady identifikujeme zvyšky starého mlyna (možno), pri vodnom zdroji sa stáčame doľava a krajom lesa (konečne chytám dátový signál, zaostávam, potom musím skupinku dobiehať) sa dostávame na kraj Suchej doliny. Cesta začína stúpať popri koryte Kráľovho potoka, dnes bohužiaľ takmer vysušeného. Vo svahoch naľavo i napravo od cesty má byť ukrytých viacero jaskýň. Jazvečia, Riečna, Priepasť SD1, Vianočná, Kabele, Medvedia, Galbove diery. Názvy viac či menej romantické, terén však úchvatný. Tam niekde poza hrebeň naľavo hore vedie modrá značka z Amonovej lúky, toto bola však jednoznačne lepšia voľba trasy. Cesta je široká, spevnená, kamenistá, ideálna by bola aj na horský bicykel (Janči, pre Teba), ale... na mnohých miestach je zavalená padnutými stromami, obchádzame ich, náš postup sa spomaľuje...


Museli to byť hrozné okamžiky. Vietor hučí na hrebeni, zavýja nad lesom, občas počuť silné praskanie, tupú ranu, úpenlivý krik týraných starých stromov. Zachráň sa kto môžeš! V žiadnom prípade nevstupuj na bojisko, drž sa bokom od starého lesa (...dej si pozor na les, ať tě nespolkne – hýkal...).


Drsné miesto, krásne. Naľavo aj napravo od cesty v lese náhle vystupujú na povrch mohutné skaly, tam asi budú ukryté vstupy do podzemia, vyústenia jaskýň. Z cesty však neodbočujeme, neštveráme sa k nim, náš dnešný plán je iný. A tak nechávame pracovať fantáziu, aby nám vykreslila obrazy, ktoré by nás čakali za úzkymi škárami vstupov. My (skúsení jaskyniari), si to však už vieme predstaviť...


Pod hrebeňom sa cesta rozdvojuje, tá širšia točí vľavo, my však musíme doprava. Maroš, ktorý ide samozrejme v čele, neomylne odbočuje doľava. Až náš krik ho otáča správnym smerom.


Úzka dolina sa rozširuje, stúpame do sedla Uhliská. Náhle počujeme šuchot, dupanie kopýt. Úbočím vpravo beží veľká črieda vysokej, pár jeleňov, zvyšok lane. Ani nesiaham do vrecka, nesnažím sa fotiť, len pozorujem, snažím sa obraz uložiť hlboko do pamäte. Magický okamžik v hustom tajuplnom lese.


Kúsok povyše musíme opäť z cesty. Teda nemusíme, ja chcem. Jozef mi dal typ na návštevu Kamennej. A tak sa opäť štveráme pomedzi stromy, zachytávame kameňov aj korienkov stromov a rastlín, snežíme sa dostať o pár metrov vyššie, bližšie k vrcholu stúpania. Tam nás čaká odmena, krásne utajené miesto uprostred kamenných brál, upravené na oddych, upravené na prenocovanie. Možno niekedy, bol by to určite zážitok.


Zostup je mierny, úplne v pohode, tadiaľ sme mali vystupovať, nie priamo hore od cesty. Na križovatke chvíľočku postojíme pri drevenom kríži, na pár sekúnd sa stíšime. Bez ohľadu na vieru a presvedčenie majú tieto miesta silný náboj. Križovatka ciest. Kríž. Keby tento tvar už najmenej dve tisícročia neexistoval, museli by sme ho znova vymyslieť.


Stúpame len pár desiatok metrov a prichádzame do sedla Uhliská. Na zemi odpočíva štvorica cyklistov, prichádza skupinka turistov, priestor špatí zaparkované auto. Náhle sme rovnými nohami vhupli priamo do civilizácie, náhle je všade dokola plno ľudí, šatky musia cez ústa, až na nos, okuliare sa zahmlievajú. Ako bolo fajn tam nižšie, v divočine.


Ale čaká nás opäť krásny kus cesty, jeden z mojich najobľúbenejších, výstup na Klokoč. Zdravím starých známych, Stromoľudí, Tolkienovych Entov, dnes v teplom slnečnom dni ticho odpočívajú, nijako sa neukazujú, nedajú poznať svoje city, neprejavia svoju prítomnosť. Čakajú kým sa ochladí, zatiahne, krajina sa ponorí do hmly. Vtedy sa prebudia, ožijú.


Okolo sú roztrúsene vysoké, zosušené minuloročné byle divozelu, ich potomkovia sa rozvijú do krásy až na konci leta, vyplnia jasne žltými malými kvietkami celý priestor vrcholovej lúčky. Na jej konci sa týči, ježí drevený kríž, turistická atrakcia a rarita. Dnes som pripravený, vyťahujem z ruksaku klince aj kladivko (v tomto čase nebudeme predsa brať do ruky to verejné), hľadáme si voľné miesto, každý zatĺkame do dreva hrot, uľavujeme svojmu svedomiu. Na (krátky) čas máme odpustenie zabezpečené.


Príliš sa ale nezdržiavame, venujeme krátky pohľad okoliu, krajine, malokarpatským vrchom a údoliam, oddych plánujeme na Amonovej lúke, zostupujeme. Ja zaostávam. Množstvo stromov, ich pahýľov ma zdržiava, obdivujem neopakovateľné výtvory prírody, tvary sochárskych veľdiel.


Oddych padol vhod, doplnili sme stratenú energiu, v studničke naplnili fľaše vodou. Vyrážame na posledný úsek nášho dnešného putovania, čakajú nás posledné dva vrcholy. A strmý zostup, kolená moje!


Najskôr však ideme pohodlnou, širokou lesnou cestou, značku ignorujeme, poznáme to (ja s Marošom) od jesene. Pravdepodobne nie však štvorica cyklistov, pred chvíľkou nás obehli, ale teraz sa otočili a opäť šliapu do mierneho stúpania (nám sa tak javí, oni fučia). Alebo si to len rozmysleli. No aspoň sa zohrejú. Musíme však dávať pozor, kráčať po jednej strane cesty, dnešný krásny deň vylákal do týchto miest veľa turistov aj cyklistov, čo ak sa niekto rozhodne spustiť dole kopcom? Nestretáme však už nikoho.


Čo nás však prekvapuje (kladne), je okolitý les. Prebieha v ňom ťažba, vlastne len taká preriezka. Mohutné kmene ležia spílené na okraji, les je však len preriedený, vzdušný a hlavne čistý, haluzina vyzbieraná, uprataná. Pokiaľ aj stíhajú podsádzať budúce generácie stromov – takto nejako by hádam mohol vyzerať hospodársky les (názor laika).


Pri tomto kochaní a premýšľaní takmer zbehneme mimo hlavný hrebeň vrcholu Javorinka, pár metrov sa vraciame lesom. Bola by to veľká škoda, výhľad do blízkeho okolia bol odtiaľ nádherný, len naposledy sme sa príliš nezdržiavali, vyhnal nás silný vetrisko.


Ten dnes nehrozí, dalo by sa posedieť, oddýchnuť, pokochať. Lenže najkrajšie miesto si obsadila rodinka na výlete, nechceme ich vyháňať, radšej sa k nim nepribližujeme. Dnes je divná doba, samota nám lezie na nervy, ale pred ľuďmi utekáme. Preto sa len tak za jazdy porozhliadneme, poobdivujeme protiľahlý skalnatý masív Kršlenice (tak zas niekedy nabudúce), spoza hrebeňa vykúkajúci dominantný Veterlín a Záruby i vzdialenejší roštúnsky hrebeň. Husté lesy. Pretkané lúkami. A na každej posed, to ma už začína vyrušovať. Je ich všade plno, určite neslúžia len na pozorovanie...


Jeden aj na vrchole Javorinky, ale ten bude skôr pozorovací, ťahať odtiaľto úlovok by sa dnes už hádam nikomu nechcelo. Stačí tú strminu schádzať len takto naľahko, zvoľňujem tempo, ostatní mi unikajú. Veď ma dole počkajú.


Čakajú a hneď aj ženú ďalej. Škoda, chcel som ešte vybehnúť na vľavo sa týčiacu vyvýšeninu, husto zarastená v tmavom lese vyzerá zaujímavo, musím však za ostatnými. Len kratúčko vybehnem na jej hranu nahliadnuť dole do Kamennej doliny (len neviem či Malej alebo Veľkej, názvy na mapách sa rôznia) a na svahy Báborskej. Je to škoda, ako zistím o chvíľu, keď sa pred výstupom z lesa obzriem dozadu. Tá nenápadná homoľa je horolezeckým terénom, niekto práve lezie nahor, niekto pod stenou odpočíva v závesnej sieti, v hamake, niekto sa slní na vrchole. A podľa mapy je tam niekde aj vstup do jaskyne – tak teda nabudúce.


Na tento úsek som sa tešil, toto bol jeden z dôvodov môjho skorého návratu. Vychádzame z lesa, pred nami klesá krátky holý hrebeň, obnažené steny Jelenej hory. Nádhera. Len som čakal, že nováčkovia zareagujú výraznejšie, im sa to však len páči. Vraj veľmi. Asi už toho majú dosť.


Žiadne ohňostroje sa teda nekonajú, niekoľko silných momentov sa ale ukladá do pamäte. Borovicový les po pravej ruke. Fantastické skalné útvary, každý v nich vidí niečo iné. Zelené svahy. Žlté drobné hlavičky kvietkov výkúkajúce medzi kameňmi na lúke. Sýtomodré nebo. Ostrovček bielych briez v borovicovom oceáne. A hlavne – takmer bezvetrie. Účastníci jesennej výpravy vedia o čom hovorím.


Tento zostup je ešte horší, spomaľujem ešte viac, Maroš dole zatiaľ stihol olovrant aj skorú večeru. Ale dôležité je v zdraví zísť, nedochrámať si končatiny, bude ich ešte treba. Dnes, aj ďalší víkend.


Ďalej je to už takmer nuda. Ale pekná. Ideme po fajn cestách, posledným pohľadom ešte hľadáme aspoň náznak obrazu jeleňa v skalnom masíve, opäť na kúsok vojdeme do lesa, dnes je teplota tak akurát, dnes nepotrebujeme vyhľadávať tieň, sú to ideálne podmienky na turistiku (hádam len tie dlhšie výhľady chýbajú, no ale nemôžeme mať všetko). Rozhodujeme sa nepokračovať až hore do sedla Báborská, preskúmame nové trasy, cestu vedúcu vpravo. Dobrý nápad. Klesáme už od začiatku, ale len mierne, šetríme kolená, ale aj metre vzdialenosti. A nakoniec vchádzame opäť do kráľovstva medvedieho cesnaku. Sme len kúsok od auta, trháme si do zásoby. Doma ho zakonzervujeme (pesto je fajn), v lete bude chutiť. Aspoň sa na chvíľku opäť vrátime na tieto miesta. Prejdeme sa tajomnou Pohanskou, vystúpame drsnou Suchou dolinou, posedíme na Kamennej, na magickom Klokoči pozdravíme Stromoľudí a zbavíme sa trápenia, osviežime zo studničky na Amonovej lúke, všetky starosti zanecháme na hôľnom hrebeni Jelenej hory.


Oplatí sa vracať aj na známe miesta, vždy sa tam dá objaviť niečo nové. Neprejdená cestička. Prírodná socha. Hovoriaci kameň. Spievajúci les. Po rokoch som znovuobjavil turistiku, opäť ma baví spoznávať okolie peši, túlať sa mimo značiek, cítiť krajinu pod podrážkami topánok. Rád si sadnem k počítaču, plánujem trasu, hľadám cestičky, do pamäte ukladám názvy neznámych zákutí, teším sa na návštevu. Na vôňu lúky aj lesa. Reč vetra. Pomalé plynutie času.


Nechať krajinu vstúpiť do duše.




26 views

Tu môžete zanechať odkaz

© 2023 by Train of Thoughts. Proudly created with Wix.com