Koronazápisník časť III., Dobrovodským krasom

Veľkonočné sviatky už stoja predo dvermi, už-už siahajú na kľučku dverí. Ordinujem si digitálny pokoj (aspoň obmedzený, úplný by som hádam už nevydržal, zmena ľudského správania), nezapnem počítač, ostatné zariadenia budem brať do rúk len v obmedzenej miere. Mám však veľa zameškaného, mal by som pracovať. Ako?


Čo takto vrátiť sa hlboko ku koreňom, vezmem do ruky pero, experiment, forma možno ovplyvní obsah, aspoň uvidím, čo z toho vylezie. A písať budem pekne školácky, skúsim si na tie tvary ešte spomenúť, zavrhujem digitálne (tlačené) písmo, beriem si k srdcu rady týchto dní – spomalím, myseľ nebude letieť ako splašená, ruka nie je taká rýchla. Digitálna doba ľahko plodí géniov, je ich plný Instagram, vydávajú knihy vlastným nákladom...


A tak miesto blogu otváram blok, miesto klávesnice hľadám pero (nachádzam aj jedno atramentové, len atrament už doma nemáme), kladiem jeho hrot na papier, začínam ťahať prvú linku, objavuje sa prvé slovo, stopa písma sa odvíja ako cesta pod nohami. Prvé metre mám úspešne za sebou.


Pri pohľade z Orlích skál bol osud ďalšieho víkendu jasný. Dobrá Voda – Skalky sú krásne (manželka tam ešte nebola), Vrátno (tam som bol len raz) a Klenová tajuplné, je to stávka na istotu, určite bude výborne.


A tak vstávame dosť skoro, nechcem riskovať problémy s parkovaním, predpokladám, že hrad priláka množstvo návštevníkov. Podarilo sa, pred krčmou (dnes je zavretá úplne, veru, mimoriadne opatrenia, všetko si musíme nosiť so sebou, návrat ku koreňom) stoja len zo dve autá, podobne ako na Nový rok. Len dnes tu nikto známy nečaká... Rýchlo odchádzame, bufiny vytiahnuté vysoko cez nos, zahmlievajú sa mi okuliare, nech sme už čo najskôr mimo obývanej oblasti. Dostať sa do prírody, slobodne sa nadýchnuť...


Našťastie trvá to len pár minút a míňame posledné domy, na dlhú dobu nechávame civilizáciu za chrbtom, budeme radi, keď stretneme čo najmenej ľudí (paradox a schizofrénia, chýba mi spoločnosť, ale nechcem vidieť ľudí – Divadlo Járy Cimrmana, Hospoda na mýtince). Stúpame na Hoštácku hôrku, nenápadnú vyvýšeninu strážiacu cestu na Brezovú. Koľkokrát som išiel popod ňou, koľkokrát som hľadel na jej svahy, stúpam tam však len druhýkrát v živote. Ja už viem, čo ma hore čaká, moja spoločníčka zažíva premiéru.


A výhľad zvrchu je nádherný. Najskôr z porastu vystúpi prvá lúčka, v jej strede stojí osamelá výrazná borovica, sama osebe tvoriaca výrazný krajinotvorný prvok, ďalší pohľad ale za ňou, na protiľahlom svahu odhaľuje dominantu širokého okolia. Zrúcanina hradu, odtiaľto je na ňu snáď najkrajší pohľad. Príležitosť na prvú krátku zastávku, porozhliadnutie sa, spomalenie.


Hlboko pod nohami sa nám kľukatí cesta cez Karpaty, už oddávna strategická dopravná tepna, to kvôli nej pravdepodobne na neďalekom výbežku postavili hrad Jókő, vtedy ešte zvaný Dobrý kameň. Kameň však vode neodolá... V týchto odľahlých končinách, hustých malokarpatských lesoch poskytovali jeho múry ochranu posádke zabezpečujúcej prechod nehostinných hôr. Život tak mohol bezpečne prúdiť na hranicu kráľovstva.


Hneď vedľa, v tieni lesa sa rozkladá miesto posledného odpočinku obyvateľov, ktorí si vybrali túto horskú obec ležiacu priamo v srdci hôr za svoj domov. Medzi nimi sníva svoj posledný sen jeden z najvýznamnejších bardov Slovenska, Ján Hollý.


A všade dookola sa vlnia kopce, kopčeky, polia, lesy a lúky Malých Karpát. Do lesov vpravo sa o chvíľu ponoríme, nimi budeme putovať niekoľko nasledujúcich hodín, budeme sa snažiť nájsť správny smer a cestu. Naše kroky opäť povedú prevažne mimo značených chodníkov, spoliehať sa budeme len na hviezdy nad hlavami, snáď nám ukážu správny smer (vlastne na navigáciu v telefóne vo vrecku mojej bundy). Tak teda poďme.


Prejdeme len zopár metrov a opäť stojíme. Prezeráme si jamy zavŕtané pod povrch hôrky, dávno zaniknuté miesta ťažby kameňa, hádam práve odtiaľto pochádza materiál starých náhrobných kameňov na neďalekom cintoríne. Poďme však ďalej, ešte sme nič neprešli, nemôžeme len postávať. Kopírujeme v opačnom smere trasu nášho novoročného výletu. Len bez snehového poprašku. V teple. Každý raz je to iné, nie je problém opakovane sa vracať na známe miesta, vždy dokážeme objaviť niečo nové. Ako teraz. Na odbočke lesnej cesty na hornú asfaltku stoja dvaja kamenní mužíci, strážia, ukazujú smer.


Ďalej pokračujeme kúsok po lesnej asfaltke. Môžeme sa pokojnejšie rozhliadať, netreba tak uprene hľadieť pod nohy. A je čo obdivovať. Jar je tu, prebúdza sa, vylieza spod zeme, vo forme maličkých bledozelených drahokamov na tenkých vetvičkách sa derie na svetlo, napĺňa svojou prítomnosťou okolie, preberá žezlo vlády nad prírodou.


Dostávame sa hlbšie do hôr, do krajiny medvedieho cesnaku. Vzduch je presiaknutý jeho prenikavou vôňou, hustý zelený koberec pokrýva les kam až oko dohliadne. Tisíce, milióny húževnatých lístkov sa tisnú spod zeme, oznamujú príchod jari. Zatiaľ ich len obdivujeme, vľavo do lesa sa nám nechce, vpravo svahy spadajú prudko dole do údolia, tam si nohy lámať nebudeme. Keď však odbočíme doprava, na vrchol Skaliek nedokážeme odolať a niekoľko lístkov trháme a hneď na mieste aj ochutnávame. Je skvelý.


A skvelý je aj výhľad z hrebeňa Skaliek. Tentokrát už neblúdim, nemusím dlho hľadať, už presne viem kam mám ísť, Malý Kjeragbolten nám leží pod nohami (a jeho zaklínená skala už o pár okamžikov visí nad hlavami). Nie nebudeme sa štverať po strmom svahu, prezrieme si ho pohodlne zvrchu, pohľad naň je odtiaľto možno ešte krajší. Drobné šošovky mobilu sa opäť snažia uchopiť čaro okamžiku, objaviť kresbu skaly, zachytiť cestu slnečného lúča. Márne, na snímači sa vždy uloží len dvojrozmerný obraz, mnoho dimenzií vždy chýba. Vôňa vetra. Zvuk lesa. Chuť dúšku vody po výstupe. Chlad prepoteného trička. Pálčivá bolesť podvrtnutého členka. Tlkot srdca v ušných bubienkoch. Neuchopiteľný pocit, ktorý sa náhle rozleje do poslednej vlásočnice tela pri pohľade do podhoria.


Ale potom, o mnoho neskôr, v teple domova, pri pohľade na obrazovku počítača sa tieto pocity opäť oslobodia z hlbín pamäti, vyplavia na povrch, v rýchlom záblesku opätovne prežívam spomienku. Bod v čase a priestore. Znova sa zhmotňujem na vrchole skaly.


„Aha, čo to sem ide!“, z hlasu mojej spoločníčky počuť vystrašený tón. To je len náš starý známy, veľký bradatý cap. Takže zimu prežil, stále je vládcom tohto hrebeňa. A je omnoho odvážnejší ako naposledy, prichádza úplne k nám, na dotyk, pre istotu beriem do ruky palicu. Dostať od neho ranu do boku tu na hrane skaly... ale nakoniec si dá povedať, necháva nás na pokoji, môžeme v kľude zostúpiť.


Asfaltkou pokračujeme hlbšie do srdca hôr, dnes skúsime iný smer výstupu na Vrátno, to minulé blúdenie pomedzi oplotky starých škôlok už nechcem opakovať. A tak ideme príjemnou cestou, nestretneme ani živú dušu, kocháme sa pohľadmi na stromy, krasové jamy, odkryté bralá v lese, krmelce, posedy. Občas kontrolujem polohu na obrazovke GPS-ka, nechcem minúť správnu cestu. Konečne odbočujeme vpravo z asfaltky na lesnú zvážnicu, začíname stúpať. A po pár desiatkach metrov sa rozhodujeme zahájiť samotný výstup. Hore nás samozrejme žiadna cesta nezavedie, svah tu nie je strmý, stromy pováľané, tadiaľto by to malo byť dobre schodné. Stúpanie sa stáva stále strmším.


Sme pod vrcholovými skalami, obchádzame, štveráme sa, kde tu musíme prichytiť rukou. Stojíme na hrebeni, vrchol leží asi sto metrov ďalej, sme v tajuplnom panstve Kráľa škriatkov. Všade navôkol ležia porozhadzované kamene, skaly, balvany, bralá. Polámané, vyvrátené staré tlejúce stromy. Tajomné miesto, aj skaly tu majú oči, na chrbte cítim ich pohľady, počujem šepot starého dreva. Čo tam Tríbeč, lovci záhad, tu je Vaše miesto! Alebo radšej nie, zostaňte radšej tam, tieto miesta prenechajte tichu.


Krátke posedenie, občerstvenie padnú vhod. A porozhliadnutie sa po okolí. Vychutnanie mágie miesta. Ponorenie sa do jeho duše, krátky rozhovor so skalami, stromami, vypočutie príbehov, útržky ktorých prináša do uší vánok. Náhle sa spod hrebeňa od Hradišťa objavuje koleso bicykla, potom hlava. Chalan bojuje, snaží sa dostať na vrchol. Nakoniec sa mu to darí. Slušný výkon s trekovým bicyklom (aj s blatníkmi) na pleciach. Vraj býva často v Hradišti, tu hore ešte nikdy nebol, tak sa sem vybral. A hora na neho pôsobí rovnako, tam poniže vraj videl skalu, čakal, že sa v nej otvorí jaskyňa Kráľa škriatkov. Niekedy to tam pôjdem (hádam) preskúmať. Držíme sa však od seba, rozprávame s niekoľkometrovým odstupom, dnešná doba, epidemiologické opatrenia cítiť aj tu hore, v panstve skál a škriatkov...


Zostupujeme. Pod vrcholom obdivujeme veľkú terasu, miesto umelo vytvorené, vyložené skalami, pripravené na nocľah. Ktovie kto ho vytvoril, v mysli sa bijú romantické a realistické teórie a predstavy. Ale rýchlo ustanú, sme na zvážnici, pokračujeme ďalej, dnes ešte chceme stihnúť aj výstup na Klenovú. Počet krmelcov a posedov rastie rýchlejšie ako počet realizovaných testov na koronavírus.


Sme na žltej značke, doprava by sme zbehli dole na Vítek, máme však ešte čas, pokračujeme podľa plánu, točíme vľavo. Len na chvíľu, potom budeme opäť hľadať neznačkované zvážnice, k slovu sa znova dostane GPS. Od Chtelnice idú prví cyklisti, v týchto miestach som nejaký ten pohyb očakával, rýchlo preč do lesov.


A lesy sú tu pekné. Cesta ubieha pod nohami sama, vôbec celý deň je to taká pohoda. Až na pár výnimiek takmer po rovine, nádhera, oddych. Človek príde na úplne iné myšlienky. Zvážnica sa kľukatí lesom a čo nevidieť sa objavujeme na známych miestach. Tu to už predsa poznáme, tadiaľto vystupujeme v januári pod Klenovú. Nie je však sneh, ideme z inej strany, musím sa na chvíľku zorientovať. Ale potom to už naozaj spoznávam. GPS-ko putuje do vrecka (na chvíľu).


Dnes nejdeme k posedu, dnes pôjdeme hore na vrchol. Najskôr na ten vyhliadkový predvrchol, potom skúsime preraziť aj na hlavný. Na vyhliadke stretávame ľudí, nie sme predsa len v horách sami. A manželka ich aj pozná, prehodíme pár slov (v rúškach cez nos to ide ťažko, možno aj preto sa už o chvíľku poberajú dole). My sa ešte pár minút porozhliadneme, ja som tu za posledné týždne už tretí raz, ale vždy je to iné. A pri pohľade na vzdialený kameňolom na Pustej Vsi dostávam náhly nápad, červík-podkušiteľ sa hlboko zavrtáva pod kožu (uvidíte, prečítate si neskôr).


No slnko sa po oblohe posúva ďalej a nižšie, musíme dole aj my. Nie však ďaleko, len kúsok, potom sa púšťame vpravo do mladého porastu, prederieme sa cez neho a riedkou lesnou holinou sa po vyšliapanej cestičke dostávame na skutočný vrchol Klenovej. Vrcholová pyramídka sa nachádza v kráľovstve medvedieho cesnaku.


Na tomto vrchole som bol len raz, pred pár rokmi počas januárového výstupu. Bol chladný hmlistý deň, viditeľnosť len pár metrov, k tejto pyramíde sme sa vlastne ani nedostali. Našli sme len akúsi vrcholovú lavičku a zopár strmých úšustov, rigolov, ktoré bolo treba obchádzať, padnúť dole nimi by sme naozaj nechceli. Tie však zas na oplátku nenachádzame dnes. Necháme sa zviesť pekne viditeľnou cestičkou, ktorá neskôr prechádza do zvážnice. Stále to kontrolujem na GPS, ťahá nás to niekde mimo, ako som pôvodne chcel, ide sa po nej však dobre, možno sa ešte stočí... Nestočila. Namiesto východnej strany kopca tak končíme na strane západnej...


Nič tragické sa však nedeje, sme zorientovaní, toto je Komárová, križovatka ciest, tu zbehneme po žltej na Vítek. Dokonca za polovičný čas ako je uvedené na smerovníku. Sme predsa borci. Stretávame však stále viac turistov, cyklistov, ľudí na prechádzke. Bufina ide často cez ústa a nos, ani neviem, kto to kráča oproti. Možno aj niekto známy. Ak som Vás náhodou niekoho nespoznal, prepáčte mi.


Na Víteku je to jedno veľké parkovisko, nečudo, že sme postretali toľko ľudí. A ďalších vidíme piknikovať na lúčkach popri ceste. Krásna nedeľa, zavreté obchodné centrá a kiná vytiahli ľudí do prírody. Všetko zlé je na niečo dobré. Len by nemuseli chodiť až na lúčky tými autami, aj kúsok prejsť by sa mohli (teda poniektorí, väčšina je tam len naľahko, na peši – pokiaľ nemajú tie autá dobre schované v húštine).


Nás čaká posledných pár málo kilometrov, vlastne len niekoľko stovák metrov. Z diaľky obdivujeme Skalky, hrad, okolité polia a lúky, krásnu modrú oblohu. Opäť deň ako z katalógu. Len moji spoločníčku mrzí, že sme nenatrhali domov medvedieho cesnaku. Nuž, praktická žena. Ale bol by nám zbytočne zvädol, vybehneme ešte niekedy v týždni.


Je sucho, dlho už nepršalo, pod nohami sa nám práši. Veru, príroda by už privítala poriadny dážď. Najlepšie niekedy v týždni, nech môžeme cez víkend opäť niekam von. Aj keď, ja už onedlho budem môcť aj v týždni, tá malá potvora spôsobuje takmer úplné zastavenie života, v práci o pár dní na neurčito zatvárame, budem trénovať život na dôchodku.


Ale to už stojíme pri aute, kruh (a dnešný výlet) sa uzavrel. Ako som očakával, námestie je plné áut, hrad spoľahlivo priťahuje návštevníkov. No nám je to už jedno, v bezpečí auta sťahujem bufinu, konečne sa z plných pľúc nadýchnem, otáčam kľúčom, motor sa chytá, odchádzame. Už sa len šťastne dostať tých pár kilometrov po ceste domov. Veď príde ďalší víkend, ďalšia príležitosť, ako sa dostať niekam von. Na miesta nové. Na miesta známe. V prírode sa vždy dá nájsť niečo zaujímavé. Niečo prekvapujúce. A oddýchnuť si od sveta. Niekedy aj od seba samého.


Bodka. Dopísal som, odkladám pero. Dlhé kilometre, ktoré sme prešli po cestičkách dobrovodského krasu. Dlhé kilometre, ktoré má linka písma, línia tohto príbehu. Ruka, nezvyknutá na podobné pohyby bolí omnoho viac ako nohy po výlete.


Nakoniec to aj tak budem musieť všetko prepísať na počítači.




19 views

Tu môžete zanechať odkaz

© 2023 by Train of Thoughts. Proudly created with Wix.com