Koronazápisník časť II., Popod Klenovú

Sú zážitky nové. Ešte stále ich mám uložené v (relatívne) čerstvej pamäti. Počujem jarné štebotanie vysoko v holých korunách stromov, tajuplný lomoz hlboko v prebúdzajúcich sa húštinách. Čerstvý vánok mi strapatí vlasy, pohráva sa s bradou. Na prútikoch rašiacich zo zeme sa nalievajú prvé púčiky, vzduch je plný vône medvedieho cesnaku. Cítim otlak na nohe, pichnutie v kolene.


Spomienky postupne blednú, sedimentujú na dno pamäti, prekrývajú ich nové zážitky, nové správy. Celá krajina, celý svet, všetci čakáme, čo príde zajtra, čo prinesie dnešný večer. Sme dobrovoľnými zajatcami nedobrovoľnej situácie. Bezpečie domova opúšťame len v nevyhnutných prípadoch. Na verejnosti si zahaľujeme tvár, dusíme sa pod rúškami, sme anonymní, spoznávame sa len podľa očí (učíme sa opäť si do nich hľadieť). Obmedzujeme osobné kontakty, izolujeme sa. Náhle nemusíme byť každý deň v obchode. Zrazu nás niečo ťahá do prírody.


Mňa už dlhšie, je to veru zopár mesiacov, čo som nevynechal jediný víkend, jediný voľný deň. A počasie hrá túto hru so mnou, nedeľné rána sú jasné, zem suchá, prašná, všetko láka, kričí, volá. Von, do lesa, do skál, na lúku, do prírody. Stačí len tu, kúsok. Vybehnúť hore uličkou, zahnúť naľavo, potom doprava, cesta začne stúpať, chodník sa kľukatí, vstupuje do Karpát...


Minulý týždeň na Tríbeči to bola taká partizánska akcia, bolo mi ľúto rozbehnutých plánov, zachoval som sa (asi aj) trochu nezodpovedne (i keď sme sa celý deň chovali vysoko zodpovedne, dodržiavali odstupy, vyvarovali sa osobného kontaktu) a akciu nezrušil, nechal som veciam voľný priebeh, čakal, či niekto naberie odvahu a príde. Prišli.


Teraz už nič neriskujem, radšej nič neorganizujem, uľavujem svojmu svedomiu. Samému sa mi ale túlať nechce, je to nuda a navyše sa pritom hlavou preháňajú rôzne myšlienky a nápady. Niekedy celkom dobré, niekedy nie. Dnes to však tak nebude, prehováram manželku (takýto pohyb v prírode je v súlade s odporúčaniami krízového štábu), presviedčam ju, príliš sa jej síce nechce, ale nakoniec súhlasí. Veď pôjdeme len kúsok, veď len tu hore na Pec, možno tak maximálne na Orlie, veď uvidíme ako bude. V hlave mám však plán...


Tlstá hora, Malá pec, Veľká pec, Barónka, Orlie skaly, Klenová, Pustá Ves. Tieto miesta už poznám takmer dôverne, veď za posledné mesiace som ich prešliapal viackrát, zväčša sám. Hľadám tak aspoň nové spojky medzi bodmi, otáčam smer pohybu. A tak dnes začíname stúpať na Baraní dvor. Betónka sa pod nohami odvíja takmer sama, beží ako splašená, v ušiach nám hvízda vietor, dnes znova celkom podúva, fučí ako bláznivý, pohráva sa s oblakmi. Obloha je však blankytná, opäť krásnomodrá, takmer bezoblačná. Tých pár svetlých barančekov len dokresľuje gýčovú krásu skorého nedeľného predpoludnia. Dnes vyrážame neskôr, presviedčanie mi zabralo chvíľu času.


Spoza hnedých hrúd polí svietia zelené lány, spomedzi bielych mráčikov presvitá modré nebo, za chrbtom sa týči hradba inoveckého hrebeňa, na halúzkach sa nahadzujú prvé korálky zelených lístkov. Kráča sa ľahko, obavy a starosti čakajú zakotvené hlboko dole, tam v sivom prašnom opare ulíc a ciest mestečka na úpätí hôr.


Nad ním sa rozkladá hospodárska usadlosť Baraní dvor, už dlhšiu dobu zvernica. Prichádzame k bráne. Pred mnohými rokmi by sme pokračovali priamo cez lúku, v týchto miestach sa rozkladal len chradnúci majer, dnes sú lúka aj priľahlé lesy obohnané plotom, súkromný majetok, vstup zakázaný. Areál obchádzame zľava popri plote, dobytok mohutného plemena dnes nevidieť, v diaľke na lúke sa však pasie črieda... neviem, na diaľku to nedokážem rozoznať, možno je to srnčia zver, možno muflónia, možno danielia, mala by sa tam nachádzať všetka, pletivo plota je ešte pevné, von sa nedostanú.


Pri starej opustenej usadlosti U Bielku (Čo lákalo či nútilo ľudí usadiť sa tak ďaleko od spoločnosti iných? Vždy ma na podobných miestach napadá táto otázka, odpoveď samozrejme nepoznám, ani nehľadám, dôvody mal každý vlastné) hľadáme priechod cez úzku hustú remízku. Ešte sa to dá, príroda sa po astronomickej zime (tá reálna v našich polohách už roky absentuje) ešte len prebúdza, zelená hradba len začína vychádzať spod zeme. Prejdeme úzky pás poľa, prekročíme ďalšiu remízku a... naše nohy sa konečne dotýkajú malokarpatskej divočiny, kráčame čistinkami, štveráme sa po rigoloch, prechádzame po vrcholoch pieskovcových úvalov, hlbokých rýh vo svahoch Kamenca, jedného z výbežkov pohoria do roviny Považia. Prichádzame na lesnú cestu, jednu z mnohých, ktoré rôznymi smermi križujú Brezovské Karpaty, spájajú pieskové bane, miesta ťažby dreva a poľovnícke posedy. Už dávno to nie sú hlboké nepreniknuteľné lesy, panstvo divej zveri a útočisko divých zbojníkov, civilizácia si berie svoju daň.


Napriek tomu tu panuje po väčšinu dňa, takmer po celý rok pokoj, človek stretne skôr čriedu vysokej ako iného človeka. Tieto cestičky nie sú (našťastie) priveľmi vyťažované turistami ani cyklistami, ľahko sa dodržiavajú opatrenia proti šíreniu epidémie. Štvorica mladých bežcov je na dlhú dobu jediná, ktorú stretávame.

Len krajom križujeme lúku Sprosna ukrytú hlboko medzi lesmi. V diaľke sa týči zalesnený svah Veľkej pece, vzadu sa belie stará piesková baňa, v strede sa pasie skupina srniek. Poodbehnú len kúsok, cítia, že od tých dvoch farebných pohybujúcich sa bodov im žiadne nebezpečenstvo nehrozí. Opäť sa ponárame do ticha malokarpatského lesa.


V tejto časti pohoria sa všade navôkol rozkladajú hospodárske lesy, stromy v najlepších rokoch rastú vyrovnané v šíkoch jeden vedľa druhého, nie je to žiadny starý prales, nepreniknuteľná tajomná húština, malokarpatská Trhlina. Pekná nenáročná prechádzka v krásnom lesnom prostredí, balzam na dušu, liek na všetky neduhy modernej doby, obzvlášť momentálnej nervóznej situácie.


Pohodlnými zvážnicami sa dostávame pod Orlie skaly (tu by sa bicyklovalo!), vyhliadku z nich nie je možné vynechať. Úzkym prešliapaným chodníkom sa meter za metrom blížime k pásu vrcholových brál, vyhliadke do podhoria aj pohoria. V diaľke sa týči najvyšší hrebeň pohoria, pre nás, Piešťancov, symbol celých Malých Karpát, viac z nich v podstate nevidíme... V popredí vykúkajú Klenová a Vrátno, vysielajú signály, lákajú, už viem, kam pôjdem o týždeň.


Napriek tomu, že manželka vyrastala len zopár stoviek metrov povedľa, je na týchto miestach prvý krát. A páči sa jej tu. Nečudo, je to naozaj krásne miesto, skryté, utajené. Pri ceste podhorím (išiel som tadiaľ snáď tisíckrát) je zalesnený hrebeň v diaľke ťažko rozpoznateľný, nevýrazný, bezvýznamný, sotva ho možno tušiť. Stačí však obetovať len pár desiatok minút, len kúsok dňa, zlomok, drobnú smietku zo života, vnoriť sa do zeleného ticha lesa a po pohodlných lesných zvážniciach vystúpať vyššie, do panstva vládcov oblohy, ktorí prepožičali lokalite svoje meno. Ocitáme sa na úchvatnom mieste. Len pár metrov pred hranou les ustupuje, maličký priestor sa otvára (len na jednu stranu), skaly niekoľko metrov prudko padajú na nižšie položený lúčny prah miestami riedko porastený stromami. Naľavo sa ukazuje úzky priezor do nížiny, zvyšok horizontu vypĺňa naše horstvo. Malé, ale naše. Malé, ale krásne.


Hrebeň ešte pokračuje ďalej severozápadným smerom, porast hustne, priestor tmavne, objavujú sa skalné balvany, bralá. Miesto získava tajomnejší nádych. Až tam však dnes nejdeme, mám v hlave iný plán, v duchu ladím taktiku...


Opäť sa spúšťame pár metrov nižšie, na dobre známu zvážnicu a po nej pohodlne obchádzame dlhý hrebeň. Sme na križovatke, odbočke k Barónke. „Poďme ešte kúsok ďalej, cesta je dobrá, ešte máme chvíľu čas.“, spúšťam pripravený taktický plán. Nič netušiaca spoločníčka súhlasí...


Obchádzame v lese skrytý vrchol Dúbrava (hore musím niekedy vybehnúť, ešte som tam nikdy nebol) a cez ďalšie križovatky sa postupne dostávame ďalej a ďalej, taktika bola zvolená dobre, vychádza mi. Ide sa dobre, prevýšenia (a klesania) takmer neexistujú, povrch cesty je spevnený (dal by sa použiť aj bicykel), suchý (už dlho nepršalo), počasie príjemné (tu v lese vietor ustal). Chvíľku aj postojíme, hlt vody a drobné zahryznutie vždy padnú vhod. Čas a kilometre plynule ubiehajú, chvíľku sa pohybujeme aj po turistických značkách (nie pridlho), nikoho však nestretáme (tých pár srniek utekajúcich húštinou nerátam).


A už sa dívame na vrchol Klenovej, dnes pekne zospodu, hore sme boli dva mesiace dozadu. To nás ale bolo viac... Dnes sme odkázaní na rodinné výlety, veru vtedy to nenapadlo nikoho z nás, robili sme si plány, chystali trasy, vyberali akcie, celá sezóna bola pred nami. Všetko je však náhle inak, máme síce viac času, ale prírodou blúdime sami, prinajlepšom v malých skupinkách. Je to škoda, chýba mi to. Rozhovory, spoločnosť priateľov, večné podpichovanie, aj ten hlt orešianskeho...


Ale príroda za to nemôže, veď je tu naozaj pekne, aha, ten pokrútený strom. Tam zas deravý peň, celý je obalený machom. Aj pekná lúčka v lese pod Skalou, stojí na nej hájovňa. Neobývaná, ale udržiavaná. Z celého priestoru dýcha dlhoročná prítomnosť človeka, na tomto mieste, v týchto súvislostiach nie je vôbec rušivá, tento mladší odkaz huncokárskej tradície sem pasuje. A ovzduším náhle poletujú malé biele bodky, oneskorený pozdrav zimy, pripomenutie, že jar ešte úplne neprevzala žezlo vlády...


Obohatení o nečakané zážitky, krásne prírodné divadlo opúšťame značku, skracujeme si cestu (čas už pokročil) a Skalu obchádzame zospodu, cez les. Netrvá dlho a po krátkom klesaní sa vynárame na rozľahlej lúke povyše Pustej Vsi, križujeme ju (tá je ale rozrytá, predstavujem si, ako sa diviaky začínajú v húštinách pomaly prebúdzať, chystajú sa vyraziť na večernú hostinu) a pri starých betónových základoch (možno tu bývali maštale?) opäť vychádzame na značku (a spevnenú cestu). Tá nás po chvíli dovedie na okraj kopaničiarskej obce Pustá Ves. Konečne stretávame prvých okoloidúcich, vyťahujeme na tvár rúška, kývame hlavou na pozdrav. Sú to dnes naozaj divné časy...


Pri novostavbe zoširoka obohnanej moderným plotom (je pekný, ale vôbec sa sem nehodí, len pyšne hľadí na okoloidúcich) nastupujeme na Kopanú cestu po ktorej stúpame k ruine starej usadlosti ďaleko za obcou (je pred rozpadnutím, ale prirodzene zapadá do prostredia, rozpráva staré príbehy).


Obloha sa opäť vyjasňuje, jej sýta modrá farba gýčovo ladí so zeleňou okolitých lesov. Ľahšie sa tak stúpa pod Orlie skaly k Barónke. Stojíme len pár desiatok metrov od miesta, kde sme sa prednedávnom rozhodovali o smere ďalšieho postupu. Našťastie nezvíťazil zdravý rozum (a lenivosť) ale moje presvedčovacie schopnosti ( 😉 ). Sme síce oveľa viac (fyzicky) unavení, avšak bohatší o nové zážitky a prírodné obrazy, (psychicky) oddýchnutí, čerství.


Pri hrobe baróna von Wattenwyl sa príliš nezdržiavame, len si narýchlo pripomenieme náš dávny výlet cez tieto miesta. Pamätník sa odvtedy veľmi zmenil, nie je to síce veľmi časté – k lepšiemu. Je vynovený, prostredie upravené. Dôstojné pripomenutie miesta posledného odpočinku mladého baróna.


A opäť hore! Stúpame, nie však pristrmo, nie priďaleko. Čaká nás Veľká Pec, zaujímavý vrchol ukrytý hlboko v karpatských lesoch, ktorý vo svojich útrobách skrýva veľkú klenbovú jaskyňu. Kedysi útočisko pravekého človeka, dnes prírodná zaujímavosť, horolezecký cvičný terén, miesto stretnutí. Aj my tu stretávame dvoch cyklistov, zdravíme sa, udržiavame však bezpečný odstup. Korona hrozí.


Blízke okolie je veľmi zaujímavé. V listnatom lese sa náhle objavuje ostrov tvorený vysokými ihličnanmi, starými mohutnými borovicami. Pece (Veľká i susedná Malá) sú vymodelované z pieskovca, ihličnatým stromov sa tu darí, vôňa živice napĺňa ovzdušie, malé hory rastú, náhle sa zdajú vyššie. Naše Malé Veľké Hory. Sú pekné, vždy vedia prekvapiť. Toho, kto do nich zavíta len občas, aj pravidelného návštevníka.


Malú pec dnes vynechávame, nechávame si ju na budúcu návštevu, ručičky hodín sa posunuli, čísla na digitálkach zbacuľateli, ak sa budeme pridlho motať, zastihne nás v lese večer. Ja mám čas, zajtra do práce nejdem (karanténa môže byť aj na niečo dobrá), moja spoločníčka však má iné plány. A tak len prebehneme krajom popod Tlstú horu, nasajeme do pľúc vôňu medvedieho cesnaku a definitívne vystupujeme spod ochrany lesa. Fúka. Celkom dosť. Ale už to toľko nevadí, už smerujeme domov.


Ešte predtým sa však chvíľu kocháme. Vrbové nám leží pod nohami, Piešťany v diaľke tiež. Oproti nám vypĺňa horizont bariéra Považského Inovca, hádame jednotlivé vrcholy (a potom si ich porovnávame so skutočnosťou, Peak Finder je šikovná pomôcka). Vľavo vykúka výbežok Malých Karpát, jasné to je Veľký Plešivec a tam v diaľke napravo... radšej si opäť beriem na pomoc šikovnú aplikáciu... áno, je to ona! Žibrica! Záblesk. Návrat v čase, nedeľa. Bolo tam fajn.


Ale veď aj dnes. Z pôvodne plánovanej krátkej vychádzky sa nakoniec vykľula slušná turistická prechádzka. Nie pridlhá (i keď omnoho dlhšia ako moja spoločníčka očakávala), nie príliš náročná (no, nohy trošku bolia), ale aj tak príjemná. A pekná (to skonštatovala spokojná spoločníčka, bola nakoniec veľmi spokojná). Ako vždy, keď sa dokážeme aspoň ma chvíľu vytrhnúť zo šedej reality bežného dňa, keď zanecháme ďaleko za chrbtom každodenné starosti, keď necháme okolo seba plynúť čas a krajinu. Keď vyrazíme do prírody.



Stačí len tu, kúsok. Vybehnúť hore uličkou, zahnúť naľavo, potom doprava, cesta začne stúpať. Veď nedeľné rána sú jasné, zem suchá, všetko láka, kričí, volá. Von... Zážitky. Nové, na dobre známych miestach. Vždy sa však dá objaviť niečo nezvyčajné, neobvyklé. Kameň na ceste. Púčik na halúzke. Zapraskanie v húštine. Svet tu dole zamrzol v úľaku z budúcnosti. Tam plynie čas bez akejkoľvek zmeny.

19 views

Tu môžete zanechať odkaz

© 2023 by Train of Thoughts. Proudly created with Wix.com