Dvakrát okolo Čierneho Váhu

Niektoré miesta sú jednoducho nezabudnuteľné. Pre svoju krásu alebo atmosféru, či pre zážitky, ktoré sa k nim viažu. Tak ako lesná asfaltka, ktorá sa vinie lesmi na severných úbočiach Nízkych Tatier. Prešiel som ju dvakrát, hlboko v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, teda ešte v minulom tisícročí. A obidve návštevy boli pamätné. Pre lepšie pochopenie popisovaných dejov súčasníkmi je potrebné pripomenúť, že v tej dobe ešte mobily a platobné karty neboli bežnou súčasťou nášho života. Čítajte, o niekoľko chvíľ pochopíte, prečo hneď na úvod pripájam túto poznámku.


Keď to zoberieme prísne chronologicky, prvá z týchto akcií sa odohrala ešte niekoľko mesiacov pred založením nášho klubu. Nebudem odbiehať, okolnosti vzniku spomeniem niekedy nabudúce, teraz sa budem radšej venovať téme. Pod dojmom pochvalných recenzií „prieskumnej“ skupiny (Janči, Stano a Vlado) spred roka sa vybrala väčšia skupinka Piešťancov otestovať vlastné schopnosti a sily na tradičnej akcii Okolo Tatier. Cyklistami by nás vtedy nenazval ani najväčší optimista. Boli sme len ľudia, ktorí mali bicykle a odvahu, skúsenosti však absolútne žiadne.


V tom čase sa nám naskytla možnosť požičať si obytnú Aviu, do ktorej by sme sa pohodlne zmestili všetci aj s bicyklami. Milan mal od vojny dokonca papiere na šoférovanie podobného auta, to musíme využiť, nebudeme sa predsa trepať vlakom. A tak sme vyrazili.


Auto zostalo na víkend zaparkované v Zuberci a my sme úspešne absolvovali okruh z Nižnej až do Mlynčekov, ktoré vtedy tvorili základný tábor pre celý pelotón. Dni v Tatrách ubehli ako voda. Svitlo nedeľné ráno, bolo potrebné poberať sa domov. Cyklisti v Mlynčekoch, auto v Zuberci. Až tam sa nám strgáňať nechce, ako vyriešime tento problém? Jednoducho, rozdelíme sa. Milan, ako šofér musí a Vlado ako jeho sprievodca sa obetuje (domáci v Zuberci bol jeho známy). Pôjdu pre auto na Oravu a dovezú ho do Liptovského Jána. Zvyšok má rôzne chúťky a plány, delí sa preto na dve skupiny. Mňa prehovoril Stano na cestu okolo Čierneho Váhu, ostatní volia priamejšiu trasu. Všetci sa ale nakoniec stretneme na kúpalisku, osvieženie vo vode nám v horúčave padne vhod. Plány krásne, jednoduché, realita sa však nakoniec ukázala iná. Ale nepredbiehajme.


Vyrážame teda vo dvojici smerom na Kežmarok a Poprad. Spočiatku sa nám ide veľmi dobre, po ceste na Poprad sa presúvajú skupinky cyklistov, stačí sa zavesiť do háku. Neviem, či pánske skupinky sú na nás prirýchle, ale niekde v okolí Kežmarku sa zavesíme za skupinku, kde väčšinu tvoria cyklistky. To je tá správna partia, to nám vyhovuje, šliape sa nám za nimi výborne. Až po Matejovce. Zrazu len cítim hrkot od obidvoch kolies. Dvojitý defekt. Skupinka mizne v diaľke, Stano ako správny parťák zostáva pri mne. Duše meníme pomerne rýchlo, na ráfikoch žiadny problém nie je, muselo byť niečo na ceste. Môžeme pokračovať.


Prejdeme ani nie 20 kilometrov, keď v Hrabušiciach opäť idem po mäkkom kolese. Už musím lepiť, toľko náhradných duší nemám. Spoza kríkov na námestí sa za chvíľu rozlieha: „Drž!“, „Pritlač!“, „Uch!“ Nezainteresovaný poslucháč asi musí byť v rozpakoch...


Špinavé ruky a sucho v hrdle vyriešime v krčme, ale rana v mojej psychike cyklistu sa výrazne prehlbuje. Je si ale treba máknuť, tie prestávky výkonu príliš nepomohli. Spišské Bystré, Kravany, Vikartovce, cesta sa podhorím kľukatí ako na húsenkovej dráhe. V poniektorých obciach sa na okraji rozkladajú malebné chalúpky. Poznáte to, neomietnuté, pootvárané okná aj dvere, pred nimi kopa miestnych, pobehujúce psy. A cesta našim smerom zásadne vedie hore do kopca... Tu sa nezastavuje, je to výborný doping, tak sa formujú schopnosti vrchárov...


Pri Vikartovskom mlyne vchádzame na krásny úsek cesty. Slnko nám páli na hlavu, okolo cesty sa rozkladá riedky lesík, prerušovaný malebnými lúčkami. Okolo cesty kde – tu stoja autá, ľudia tu oddychujú, opekajú, trávia krásne nedeľné poludnie. Mysľou prebieha krátke nutkanie, žiadalo by sa pristaviť, pridať sa k piknikujúcim. O pár okamihov sa mi prianie bohužiaľ plní, idem po prázdnom plášti. Opäť lepím. Psychika je len pár milimetrov od samého dna...


Príliš jej nepomáha, keď úplne vysmädnutí parkujeme pred krčmou v Liptovskej Tepličke a krčmárka už z diaľky kričí: „Zatvorené, dnes máme kar!“ Zaberá ale Stanova pohotová odpoveď: „Pani, ak nám nenalejete, môžete chystať ďalší!“. Občerstvenie pomáha, nálada sa o kúsok zlepšuje, nasadáme do sediel, spúšťame sa dole. Ako sme si overili v krčme, po pár kilometroch zjazdu má byť odbočka doľava, tá nás dovedie na Čierny Váh. Slovko GPS sme vtedy ešte nepoznali...


Stojíme. Ďalší defekt. Bicykel hádžem do priekopy, môj dhý monológ nie je vhodný na verejnú prezentáciu. Vtom sa blíži dodávka. Stano reaguje rýchlo, zastavuje ju a dohaduje pre mňa odvoz. Auto ma vyloží na odbočke, dovtedy sa dám dokopy (psychicky), on príde na bicykli, opravíme defekt a pokračujeme. Plán vyzerá rozumne, súhlasím a nakladám bicykel. Problém sa ukazuje neskôr. Šofér je z Bratislavy, vôbec to tu nepozná. Ja tiež nie. Keď ma nakoniec vyloží na križovatke, dlho márne čakám na Stana. Asi tiež pichol. Pristavuje sa pri mne cyklista idúci z Liptovskej Tepličky. Odbočka je asi o 4 kilometre vyššie, hore kopcom. A nikto tam ani nikde pri ceste nečaká. Nervy mám v keli, bicykel je ťažký, do plna naložený batožinou, tam sa ja už teda určite trepať nebudem. Svoje chybné rozhodnutie si uvedomujem až o mnoho desiatok minút neskôr...


Za posledné papierové peniaze, čo mi po víkende zostali, kupujem od cyklistu aspoň novú dušu. Snáď bude stačiť na dojazd do Liptovského Jána. Veď ja už ani nemám čím lepiť...


Takže Stano nemal defekt, pokračuje podľa plánu. Ja to musím nejako dotiahnuť spodnou cestou. V Štrbe sa rozhodujem ako ďalej. Nechce sa mi ísť po hlavnej ceste, je to hore – dole do kopca a tak volím vedľajšiu cestu na Važec. Ďalší v rade mojich dnešných omylov. Kopčisko je tu tiež (možno ešte väčší) a cesta hádam nevidela nový asfalt od bombardovania v roku 1944. Katastrofa. Prepletám sa medzi jamami, kľučkujem a modlím sa, aby som na nich necvakol dušu.


Necvakol, to sa mi podarí až pod mostom na Podturni. Dnešný deň vstupuje do histórie. A ja, úplne rezignovaný, peši vedľa bicykla vchádzam o hodinu neskôr do Liptovského Jána. Auto na parkovisku ale nevidím! Teraz už naozaj neviem ako ďalej. Sám na Liptove, bez peňazí, bez kamarátov...


Skúsim ešte obehnúť krčmy, hádam ma čakajú tam. Nečakajú...


Mám vo vrecku posledné kovové koruny, za to veru lístok na vlak nekúpim, dám si aspoň jedno pivo. Dokelu, veď v Liptovskom Petri býva môj kamarát, Paľko, ten ma v štichu určite nenechá. Našťastie mám so sebou aj zápisníček s telefónnym zoznamom, utekám na recepciu hotela, míňam posledné mince za hovor. Paľko si síce už dal poobedné pivko, ale príde, autom ma hodí do Mikuláša a požičia aj na vlak. Ako som povedal, v Liptovskom Petri mám kamaráta...


Asi za pol hodinku pri mne zastavuje auto, prišiel Paľko s bratom Zdenom. Som zachránený. Už len zhodiť predné koleso, aby sa bicykel zmestil do kufra. V momente, keď držím v ruke odmontované koleso sa objavuje Avia. Kde sa tu tí berú?


Vysvetlenie je jednoduché – keď som prišiel na parkovisko, Avia bola zaparkovaná v chládku za rohom. Keby som nebol lenivý a zašiel o kúsok ďalej, ušetrím všetkým kopu starostí (ale zas by nebolo na čo spomínať). Medzitým už totiž dorazil Stano a všetkým farbisto vylíčil moje trampoty. Spoločne usúdili, že som toho mal asi plné zuby, zviezol sa autom až do Štrby a tu nasadol na vlak. A tak sa ponáhľali na stanicu do Liptovského Mikuláša, na peróne obiehali vlaky a hľadali ma cez okná. Keďže ma nenašli, pre istotu sa vrátili ešte raz pozrieť naspäť do Liptovského Jána. Tiež sú to kamaráti.


Našťastie som im medzitým neušiel zas ja. Takže nakoniec všetko dobre dopadlo a pri haluškách na Dechtároch aj po ceste domov bolo o čom rozprávať. Len som sa vlastne nedostal na Čierny Váh.


Príležitosť na repete som dostal už relatívne skoro. Nepamätám sa presne, či to bolo hneď nasledujúci rok, alebo o rôčik – dva neskôr, ale určite to bolo ešte v rokoch deväťdesiatych. Tentokrát sme na cestu z Tatier vyrazili v trojici.


Do Popradu to je klasika. Skupinky cyklistov sa pohybujú po celej ceste, stačí si len vybrať a k niekomu sa pridať. Pri pravidelnom striedaní to dobre odsýpa, našu pohodu tentokrát nerušia žiadne technické problémy. Cyklisti väčšinou končia v Poprade na stanici, my pokračujeme ďalej. Odbočujeme na juh, smerom na Vernár. Za Popradom sa začína mierne stúpanie, ktoré vrcholí v kúpeľoch (momentálne už historických) Kvetnica. Tu robíme krátku prestávku na občerstvenie. Milan siaha do svojho zázračného batôžku a vyťahuje chleba s rezňami. Je ich dosť pre všetkých troch, chutia. Stolček, prestri sa, ani sa nezamýšľame, kde ich ešte v nedeľu ráno zobral. Nedeľný obed v autobusovej zastávke.


Oddýchnutí a posilnení pokračujeme ďalej. V Hranovnici odbočujeme doprava a ďalej je trasa zhodná s tou minulou (aj s vrchárskymi prémiami). Nie je prekvapením, že najkrajší úsek opäť vedie medzi Vikartovcami a Liptovskou Tepličkou. Akoby sa od poslednej návštevy nič nezmenilo, je krásne nedeľné doobedie, pekný slnečný deň. Každú chvíľu stojí pri ceste auto, ľudia piknikujú, niekde sa aj opeká. My šliapeme ďalej. Konečne je tu Liptovská Teplička, jej pivničky hobitov. Tu končia dnešné kopce, už by to malo byť dobré.


Ešte chvíľku aj je. Tentokrát nie je problém nájsť odbočku na Čierny Váh. Ďalej už postupujeme po mne neznámej ceste. A vtedy sa to celé kazí. Milan zabral do pedálov a nič...


Má voľnobežku aj pri ťahaní dopredu. Cesta už neklesá, dole sa len tak nespustí. Ako ďalej? Peši je to ešte ďaleko, vrátiť sa do Štrby sa nám tiež nepozdáva. Riešenie ponúka Janči. Odtiahne ho. V batožine hľadáme nejaké pevné popruhy, zväzujeme ich a priväzujeme na Jančiho sedlovku. Milan drží druhý koniec len tak v ruke, keď bude najhoršie pustí sa, aby predišiel kolízii a istému pádu tohto ich voľného tandemu. Ja beriem všetku ich batožinu a istím skupinku zozadu. Musel byť na nás zaujímavý pohľad. Pomalým tempom pokračujeme hlbokými lesmi. Ticho a pokoj prerušuje len spev vtákov a náš rozhovor. Tabuľky pri ceste upozorňujú na možnosť stretnutia s medveďom, ten nás ale našťastie obchádza. Alebo keď vidí toto pohybujúce sa čudo, radšej utečie.


Po pár kilometroch sa priestor otvára, objavujú sa prvé stavby. Sme pri priehrade, pokračujeme okolo jej brehu. Hladina je spustená, voda už čaká v hornej nádrži. Popri priehrade prichádzame do Svarína. Na návštevu hornej nádrže samozrejme nemáme ani pomyslenie (ani sme to nemali v pláne) a tak pokračujeme do Kráľovej Lehoty. Potom ešte kúsok a v Liptovskom Hrádku bude možné nasadnúť na vlak.


Janči s Milanom sú ale po tých spoločných kilometroch už tak zohratí, že sa rozhodnú to spolu potiahnuť až do Liptovského Mikuláša. Janči ťahá, Milan dbá na bezpečnosť ich tandemu, ja to stále istím zozadu a veziem všetku batožinu. Predsa len Jančiho nechceme úplne strhnúť.


Keď na stanici v Mikuláši konečne zosadáme z bicyklov, ťažko povedať kto z nás je najspokojnejší, komu najviac chutí pivo. Čierny Váh si opäť vybral svoju daň.


Dve jazdy, dva rôzne príbehy, obidva pravdivé. Neveríte? Opýtajte sa aktérov, nevymyslel som si ani písmenko. Nebolo treba, život je najlepší spisovateľ, my len neumelo zaznamenávame jeho majstrovské diela...



Tu môžete zanechať odkaz

© 2023 by Train of Thoughts. Proudly created with Wix.com