Chvíľa na Konrádovom kameni

XXIII. ročník Výstupov na vrcholy Malých Karpát, Tŕstie


Pätnásty február, vrcholí astronomická zima, začína meteorologická jar. Zástup turistov sa plazí lesom ako had, ako obrovská anakonda pomaly požiera trasu výletu. Meter za metrom, minútu za minútou sa blížia k ďalšej prestávke, k cieľu. Je bezvetrie, v korunách stromov bez lístia sa nesie tichý šum ich slov. Cesta sa konečne mierne zdvíha, rozostupy pozvoľna zväčšujú. Jednotlivci aj skupinky sa vynárajú z lesa, ako blesk z jasnomodrého neba sa nad lúkou vznášajú impozantné zrúcaniny. Konrádov kameň, Korlathkeu, Karlátkó, Korlátko, Korlátka.


Stojíme sťa prikovaní, ako na povel vyťahujeme telefóny, snímače nasávajú obraz. Desiatky fotografií, stále ten istý záber. Blankytné, gýčovité nebo, na objednávku ozdobené bielym barančekom, skaly, staré murivo, torzo veže týčiace sa ako ukazovák (alebo prostredník?) proti oblohe.


Niekedy by som však radšej mal starý, drevený prístroj, v ruksaku starostlivo zabalenú fotoplatňu. Alebo dve. Dvadsať (možno i viac) kilov trepal dlhé kilometre na chrbte ďaleko do vnútra hôr. Striehol na správnu chvíľu. Premýšľal. Hľadal uhol. Sledoval trajektóriu slnka. Pohyb mrakov. Čakal. Ihneď po návrate spoznal márnosť svojho snaženia. Opäť zabalil náradie, vyrazil, vrátil sa, znova sa pokúšal zaznamenať nezaznamenateľné, zachytiť pominuteľné, zakonzervovať OKAMŽIK.


Ako ten PÁN z Prahy. Na pohľad jednoruký bezdomovec túlajúci sa krajinou. Ale s neskutočným darom. Vnútorným zrakom. Schopnosťou v miliónoch odtieňov bielej, sivej a čiernej sprostredkovať náladu. Krásu vecí. Čaro chvíle. Josef Sudek. Svet sa skladá z maličkostí.


Alebo ten PÁN z Ameriky. Milovník prírody. Tiež obdarený schopnosťou zaznamenať všetky farby a vône krajiny cez priezor malej drevenej skrinky. Yosemity. Monolit, tvár Half Dome. Mesiac a Half Dome. Len čierna a biela a nekonečno medzi. Ansel Adams. Život nie je len čiernobiely.


Stojíme. Počúvame Paľove rozprávanie, príbehy z dávnej minulosti.


Zaostal som, stúpam vyššie na hrad, bližšie k múrom, na dotyk k jeho dávnym príbehom. Pod skalami sa vraj nachádza jaskynka, malý priestor, dá sa tam vstúpiť, možno sa v nej skrýva poklad. Ako skúsený speleológ (v myšlienkach sa vraciam na koniec roka, nasadzujem si prilbu, zapínam čelovku, vstupujem do Plaveckej jaskyne) samozrejme neodolám, idem sa dovnútra pozrieť aj aj.


Preliezam úzku štrbinu, ide to ľahko, ocitám sa v stiesnenom priestore, ledva sa v ňom obídeme dvaja, vidím prielez ďalej. Kľakám na kolená, hrbím sa, štvornožky sa posúvam pár desiatok centimetrov ďalej, hlbšie dovnútra hradného brala. Toto predsa nie je vôbec náročné, priestor sa takmer okamžite zväčšuje, len pozor na hlavu, hlavne sa nešvacnúť, dnes nemám prilbu, len si (príliš) neublížiť. Narovnávam sa, sliepňavé svetlo požičanej čelovky ledva vykresľuje obrysy. Hra tieňov na kameňoch. Som v úzkej skalnej komore, stratený, izolovaný od okolitého sveta, uzavretý v časovej kapsuli. Počúvam ozvenu dávnych príbehov.


Siločiary času sa ohýbajú na rozpukanom kamennom brale, prudko sa stáčajú, so svišťaním sa derú von zo skalnej komory, okolie sa prepadá, diery v hradbách sa vypĺňajú, všade navôkol pulzuje živý ruch. Náhle sa ocitám šesť storočí skôr v minulosti, je leto roku 1404. Horúci vzduch leží na kraji, hrdúsi ho, ani sa nepohne, lepkavo pokrýva celé okolie. Všade cítiť štipľavý zápach potu, počuť bzučanie ovadov, dobytok rezignoval, len letargicky stojí, s vypúlenými očami trpí ich bolestivé vpichy. Krajinou sa šíri pach chorôb, závan stagnácie, ťaživé očakávanie zajtrajška.


Už pár týždňov v izbách hore na hrade leží vzácny hosť, panovník. Žigmund Luxemburský, líška ryšavá. Prednedávnom bol na návšteve v Znojme, vo vojenskom tábore sa stretol sa svojim bratom, Václavom IV. Na toto stretnutie sa vôbec netešil, pôvodne tam ani nechcel ísť, rozhodli len okolnosti. S bratom si nikdy nerozumel. Je predsa omnoho schopnejší ako Václav, je však mladší, tradícia a otec (ten slávny Karol IV., do všetkého sa im vždy plietol) dávajú moc a vládu do rúk brata. Ako sa z toho dostať, prevziať správu aj nad českou krajinou? A tiež tá hostina, chystal ju Václav, vôbec sa odvtedy necíti dobre, niečo mu zaľahlo, možno ho aj uriekol, alebo otrávil. Je mu zle, bolí ho brucho, rozpaľuje horúčka, nič nedokáže prehltnúť, každý kúsok jedla z tela uniká, bolia ho všetky údy, len polihuje. Ale tie sny! Už aby to skončilo, nech to naberie hocaký koniec, len nech sa to už...


O svojich trampotách dal vedieť svojmu priateľovi, spojencovi, rakúskemu kniežaťu Viliamovi, to je skutočný priateľ, nie Václav, na toho je skutočné spoľahnutie, ten vždy niečo vymyslí. Sľúbil mu poslať felčiara, z ďalekého Švábska, vraj veľmi schopného, aby tu už bol, aby až ukončil jeho trápenie. Čo to? Od hradnej brány počuť zvuk fanfár, dusot konských kopýt, musí to byť početný sprievod, niekto prichádza, hádam to už bude on.


Felčiar je skúsený starší muž, mĺkvy, rozvážny. Upiera na kráľa unavený skúmavý zrak. Na prvý pohľad spoznáva príčinu neduhov, príznaky choroby. Už nie raz sa s tým stretol, veľakrát niečo podobné liečil. Ale to boli zväčša mešťania, toto je však panovník... avšak nie je v tom žiadny rozdiel, na hygienu nedbá dnes nikto, pán alebo sluha, všetci sú rovnakí. Červienka, či týfus, keby si aspoň umyli ruky... nie, oni sa hneď musia vrhnúť na jedlo, ako divé zvery... nákaza je hneď v tele. A ty potom pomáhaj, zachraňuj, lieč. Hádam však bude spolupracovať, bude mu veriť, no veď nejako to už zariadi, získa si jeho dôveru. Táto modrá krv, všetci sú ako jeden, čím väčšia hlúposť, tým ľahšie tomu uveria. „Mein Herr, boli ste otrávený, jed sa do tela dostal v nápoji, to je však dobre, pomôžem vám. O chvíľu vám bude opäť dobre, len sa riaďte mojimi radami.“ Ale vyzerá naozaj zničený, bolo to na poslednú chvíľu, stačilo len pár dní, možno iba hodín... zaháňa chmúrne myšlienky. Ešteže knieža poslal kvalitné kone, zabezpečil celú cestu, je síce nevyspatý, unavený, život vládcu je však prednejší, jeho (meno) si história ani nezapamätá, on je len koliesko v súkolí dejín...


Žigmund visí za nohy, musel vypiť mnoho horkej medicíny, veľa teplej vody, jedy z neho teraz však unikajú všetkými telesnými otvormi, cíti sa minútu od minúty lepšie ... Allways Look on the Bright Side of Life (...life's a piece of shit, when you look at it...), Monty Pythoni na tom raz utrhnú slávu...


Švábsky lekár kráľa nakoniec vylieči, dá mu šancu na ďalších bohatých 33 rokov života, umožní stať sa významným (ale neobľúbeným) panovníkom regiónu (veď viete – Kostnica, Jan Hus). „A ten mladý kumštier, grafik, či ako to dnes volajú, nejaký Jaz... šikovný mladík. Veď je predsa cisárskej krvi (aspoň kvapka mu jej prúdi v žilách), krásna mlynárovic Jolana, jeho praprapra...prababička, hej, hej, to bolo vtedy v Znojme... A počúva moje nápady keď ho navštevujem v snoch, veď kto by to poznal lepšie než ja... Len to meno, čo mi vymyslel, Zmikund, veď ty počkaj. Ale dobre to píše a kreslí, vraj Oprásky sčeskí historje, ha-ha-ha, šelma... a že Huz...“, duch dávneho cisára sedí v skalnom okne, ticho sa smeje. Príbeh líšky ryšavej sa pomaly rozostruje, rozplýva, plynie do stratena...


Dutiny skaly však šepocú inú historku. Povesť o dávnom poklade ukrytom v podzemí hradu. Možno práve za touto štrbinou, tam hore, v tom náznaku komínu, cítim odtiaľ závan vzduchu... ako sa tam však dostať, ako sa tam pretlačiť... je to len kúsok, len pár centimetrov, natiahnem ruku? Asi budem naozaj musieť počkať do Jána (ktorého? jarného? jesenného?), naučiť sa očenáš odzadu, škára sa otvorí, celý poklad budem mať pred sebou, budem náhle bohatý, budem si žiť, budem sa mať... Ako spieva Sbor břežanských kastrátů - ...za pár roků buuudu bohatej / do tej doby budu jenom šťastnej (ďakujem Milan L.), vygooglite, paráda...


Nie nebudem, ja som bohatý už dnes. Na zážitky, na prežité chvíle, to mi stačí, víkendy v prírode s kamarátmi...


Už zas ma chytajú fantazmagórie, žeby z nedostatku čerstvého vzduchu? Opäť sa spúšťam na kolená, plazím sa von, na čerstvý vzduch. Biele baránky sa rozplynuli, odišli sa pásť niekam za hrebeň hôr, ostrá modrá obloha vypaľuje do mozgu obrazy, znamenia do duše. I lúka pod hradom je magická, aj v tomto krásnom dni tu cítiť vibrácie, tajomnú atmosféru. Trampi trnavského regiónu si dobre vybrali svoje pamätné miesto, chvíľku ticho postojíme, pospomíname. Nielen na trampov, každý máme blízku dušu, s ktorou sa už nikdy nestretneme...


Život však plynie ďalej, je pekný deň, nie pekný, krásny, pokračujeme ďalej, čaká nás malý, nenápadný kopček – Tŕstie, miesto stretnutia, náš dnešný cieľ, bod vo vesmíre.

Cesta sa kľukatí lúkou až na vrchol, už dlho vidíme v diaľke cieľ, chvíľu trvá, kým sa tam dostaneme. Čaká nás skúška trpezlivosti, test vytrvalosti, očakávanie odmeny na konci púte.


Je to netypický malokarpatský kopec. Na okolí sa rozkladajú kopanice (ako na Myjavskej pahorkatine), vrchol je oblý, trávnatý, porastený riedkym porastom, taký brdok. Zo zeme trčí jedna, dve skalky, inak nič, len lúka, tráva, žiadny náznak skál, nenachádzam kamienky, nemám si čo vziať na pripomenutie okamžiku (viem, z hôr si mám odnášať len zážitky, ale... som len človek), pomáha mi však Maroš. Niekde spod zeme vydoluje dva okruhliaky, to by som tu nečakal, kamene ako z riečneho koryta, zo dna mora, obrúsené, vytvarované, dôkaz premenlivosti prostredia, krajina vždy dokáže prekvapiť.


Náhle záblesk, posun v čase a priestore, prekvapenie na úplný záver. Pätnásty február, vrcholí astronomická zima, začína meteorologická jar. V lese nachádzame prvé snežienky...




51 views

Tu môžete zanechať odkaz

© 2023 by Train of Thoughts. Proudly created with Wix.com