Schneeberg, Veľká Biela hora, jeseň 2019

26.10.2019, deň, čo plnil sny


Tam tma ticho tlie.

Tu Veľká Biela hora

rozsvecuje deň.


Mám sen. O Veľkej Bielej hore. Niekedy je zamračená, metá blesky na svoje okolie, bičuje ho prívalmi vody, ohlušuje burácaním hromov. V tieto dni nechce byť nikým rušená, chce žiť svoju hlučnú samotu. Inokedy je mámivá a šálivá, láka pútnikov vstúpiť na cestičky vedúce jej úbočiami, aby sa s nimi potom dlho zahrávala. Vtedy je lepšie sa jej z diaľky vyhnúť. Z času na čas však býva v dobrom rozmare. V ten deň zaleje návštevníkov slnečnými lúčmi, jemným vánkom im zotrie pot z čela, dušu oblaží blankytnou oblohou a ďalekými výhľadmi. Som rozhodnutý, oslovím moje turistické múzy, pôjdeme na návštevu. Akú tvár ukáže nám?


26. jún 2016

Ľubošove cyklistické výlety do Rakúska majú fazónu. Dnes sa potulujeme okolím Laxenburgu. V diaľke sa vypína majestátna hora. Lákavá, tajuplná, vyzývavá. Zjavila sa náhle, bez varovania, smelo čelí veľkej rovine z východu, jej mohutná biela krása sa čnie do výšky. Nemôžem z nej odtrhnúť zrak, zamestnáva moju myseľ. Platonicky som sa zamiloval. Ako sa volá? Chcem jej niekedy ležať pri nohách.


Na boku ma však omína, rastie čierny kvet. Dostanem možnosť, nájdem ešte silu na návštevu?


medzitým

Hora už má meno, Schneeberg. Pre mňa však navždy zostane Veľkou Bielou horou.


Čierny kvet je preč, zatiaľ. Pomaly sa rozbieham, chcem toho ešte veľa stihnúť. Netreba premárniť čas zbytočnosťami. Život pretečie pomedzi ruky ako prudká horská riava, nezostane po ňom ani stopa, len mrazivý pocit v končekoch prstov. Treba ulapiť aspoň niečo, uchmatnúť zlaté šupinky vyplavované z hlbín horských dolín. Zachytiť v pľúcach chuť mrazivého vzduchu. Zalepiť prsty živicou z kosodreviny. Naplniť uši tichom skalných obrov. Oslepiť zrak lúčom vychádzajúceho slnka.


Čoraz častejšie preto chodím do kráľovstva Pani Prírody. Svojimi nedokonalými zmyslami sa snažím spoznať všetky jej tajomstvá. Krásy vonkajšie, aj tie skryté, prístupné len vyvoleným. Chcem sa k nim predrať všetkými dostupnými prostriedkami. Niekedy mám pocit, že sú už na dosah, ihneď sa ale rýchlo skryjú. Je to nerovný súboj, ja ho však nevzdám. Mám cieľ, mám mnoho cieľov. A jedným z nich je pokľaknúť k nohám Veľkej Bielej hory.


21. október 2019

Pondelok, prvý deň pracovného týždňa. Ako každé ráno, ospalo chytám do ruky tablet a narýchlo pozerám, čo je nové. Janka s Igorom boli na cyklovýlete v Rakúsku. Krása.


„ešte má byť krásne babie leto ... ein ungewöhnlich schöner Altweibersommer“


Som dva metre za rampou, jednou nohou už takmer v práci, keď mi náhle v hlave zopne nápad. A prečo im ja mám vlastne závidieť, ešte má byť krásne babie leto (v tomto prípade ein ungewöhnlich schöner Altweibersommer), poďme na výlet. Hneď viem koho oslovím. Snáď nebudú mať nič na pláne. Veľká Biela hora ma zavolala.


medzitým

Dievčatá chvalabohu nemajú iný program a súhlasia s mojou iniciatívou, prípravy sa môžu rozbehnúť.


Pekne pomaly, času je dosť. Ja strávim pár dní na pracovnom výlete v Mariánskych Lázních, oddýchnem si od pracovného zhonu, dobre sa psychicky naladím na náročný víkend. Stanka medzitým preplánuje mnou navrhovanú trasu, nepôjdeme predsa normálkou. Súhlasím, urobím si len lepšiu poistku. Ešte dohodneme dopravné detaily (moje snahy nakoniec neprejdú ani tu) a môžeme začať odpočítavať. Ráno vyrážame.


26. október 2019

Tak skoro som už dávno nevstával. Budík by som najradšej zadupal do zeme. Spal som len pár desiatok minút, cestovná horúčka urobila svoje. Ale veď som si to vymyslel sám a ešte som do toho navliekol aj ďalšie nevinné účastníčky, čo ja už mám čo skučať! Rýchlo von z postele, nahádzať veci na seba aj niečo do seba. Akú chybu práve robím si uvedomím až o mnoho hodín neskôr.


Ešte mám pár minút, zastavím sa dotankovať a kúpiť diaľničnú známku, ušetrí nám najmenej hodinku času. Do Trnavy prichádzam takmer presne podľa dohody a už úplne prebudený. O minútku pri mne parkuje auto, Stanka a Mirka sú tu, vôbec nebrali ohľad na moje ponuky. Už som si mohol zvyknúť, že ženy treba poslúchať.


Len preložíme batožinu a ideme, Schneebergdörfl čaká. Diaľnica je voľná, máme dobrý medzičas a tak nám dobre padne šálka skorej rannej kávy na pumpe tesne pred hranicami. Rakúski colníci nás ešte spomalia a vizuálne skontrolujú. Našťastie však nevyzeráme podozrivo, môžeme plynulo pokračovať. Prekročili sme železnú oponu, dnes si už takmer nespomenieme, aké procedúry sme v týchto miestach zažívali pred mnohými rokmi. Malá pripomienka preto padla vhod. Prvýkrát som sa tadiaľto pozrel za hranice Československa až niekedy koncom roku 1990, ročná vojenčina ma uväznila na niekoľko rokov vovnútri štátnych hraníc bez nároku na výjazd. Spoločenská zmena však našťastie urýchlila aj tento proces a tak som mohol za hranice vykuknúť o pár týždňov skôr ako som pôvodne plánoval. Pre niektorých to bola vtedy už bežná realita, ja som však všetko pozoroval naširoko otvorenými očami a poklesnutou sánkou. Takí sme boli.


Dnes sme už iní, len neviem či našťastie alebo bohužiaľ. Niekedy by som aj rád vrátil čas o pár rokov naspäť, matrix však takto nefunguje, budúcnosť sa meniť nedá, tak fungujú len zlé počítačové hry.


„Spoza stromov nás pritom sledujú žiariace oči vlkov, víl a starých šamanov .“


Dnešný deň ale nie je prečo meniť. Dáva veľké prísľuby, snáď sa im realita aspoň trochu priblíži. Nočnou diaľnicou sa rútime stále bližšie k cieľu. Kúsok pred Viedňou prechádzame okolo veľkej rafinérie, teraz v noci vyzerá ako základňa mimozemšťanov. Preskakujeme z diaľnice na diaľnicu, hľadáme smer k cieľu, navigácia však dnes funguje bezchybne, zo správnej cesty nezídeme ani na chvíľu. Len raz, kúsok pred cieľom, nám chce ukázať kam smerujeme a pár stoviek metrov nás po bočnej cestičke prevedie hornatým krajom povedľa hlavnej cesty. Spoza stromov nás pritom sledujú žiariace oči vlkov, víl a starých šamanov. Magická krajina sa nám na malú chvíľku pootvorí, dovolí nahliadnuť škáročkou dovnútra. Ja to však citim len mimozmyslovo, cesta je pokrútená, musím sa venovať autu, inak by sme zaparkovali príliš skoro, možno aj na streche.


Do cieľa našej cesty prichádzame na poslednú chvíľu. Stihneme tak aspoň na minútku zažiť najkrajšie sekundy prebúdzajúceho sa dňa pod Veľkou Bielou horou. Jej biely masív otočený na východ začína žiariť zlatou farbou a postupne rozožína deň. Keď už pre nič iné, kvôli tomuto sa oplatilo tak skoro vstávať a sedieť pár hodín v aute. Toto nedokáže verne zachytiť ani najdokonalejší prístroj, treba sa na chvíľu zastaviť, spolu s podobne naladenými kamarátkami nabrať do pľúc studený ranný vzduch a prežiť elektrizujúcu atmosféru tohto okamžiku. V tom momente už viem naisto. Tento deň bude nezabudnuteľný.


Dorazili sme naozaj práve včas, parkovisko je maličké, po pár sekundách úplne plné. Na kraji vystupujú z auta Poliaci, išli sme kus cesty za nimi. Vedľa nás sa pripravuje domáci bežec. Nečudujem sa mu, v trenkách a tričku čo má na sebe by som v tom chlade bežal asi aj ja.


Ja si však radšej oblečiem bundu a prezujem sa do wibramiek, pri behu by som v tomto teréne skončil skôr, ako by som začal. A to by bola večná škoda. Z výšky nad našimi hlavami nás k sebe láka vrchol, vľavo sa na lúke pasie stádo kraviek. Kde – tu krátkym zabučaním pozdravia tých divných dvojnohých tvorov, ktorí sa rozhodli štverať na steny ich hory. Keď sa v niektorej z mnohých ďalších posmrtných metamorfóz budem prevteľovať, rád by som si zvolil telo tohto veselého dvojrohého dobytka, ktorý sa pokojne pasie na šťavnatých zelených lúkach pod krásnou bielou horou v Dolnom Rakúsku a pripravuje sa na kariéru šťastného steaku. Pri mojej šikovnosti je však veľká pravdepodobnosť, že by som skončil v Dolnom Lopašove.


Napravo od nás sa rozkladá väčšia budova, sme v Rakúsku, dlhý balkón zdobia stovky rozkvitnutých muškátov. Podľa našich merítok na prvý pohľad nadštandardný penzión, tu je to však píla, gáter, vedľa je úhľadne uložená hromada kmeňov čakajúcich na spracovanie. Iný kraj, iný mrav.


„Len starý šaman prezlečený za turistu niekde ticho sedí na pni a dohliada na pokoj svojho lesa.“


A iný je aj les, do ktorého vstúpime o pár metrov ďalej. To nie je les, je to der Wald, má inú atmosféru ako lesy u nás. Je redší, vzdušnejší, toľko z neho necítiť prvoplánovú hospodársku funkciu, pôsobí prirodzeným dojmom, stromy rastú podľa seba nie podľa plánov lesníkov. Je už biely deň, vlci a víly sa stiahli hlbšie do lesa, ale večer sa opäť vyberú bližšie k ľudským obydliam. Len starý šaman prezlečený za turistu niekde ticho sedí na pni a dohliada na pokoj svojho lesa.


Kamenistá cesta prudko stúpa pomedzi ihličnaté stromy. Neustále križujeme zvážnice, my však ideme priamo proti vrstevniciam, tých takmer 1500 metrov musíme nejako nabrať, oddychovať budeme až večer. Hore vedie veľa značených ciest, rôzne sa prepletajú, značené sú dobre, len na naše zvyklosti nezvyčajne. Zapínam preto aj druhú navigáciu, tá má aj hlasové navádzanie. A tak sa z môjho vrecka občas ozve ženský hlas: „After one hundred and fifty meters zahni doľava.“ Trochu schizofrénia, ale naviguje správne. Hlavne v dolnej časti, kde je ciest viac, to pomáha. Neskôr už navigovanie vypínam, šetrím baterku na cestu domov (optimalizoval som záťaž, powerbanka zostala nedopatrením na nočnom stolíku).


Hoci stále stúpame v chládku lesa, museli sme medzitým odložiť vrchné vrstvy oblečenia, kopec je dosť výhrevný. Odmieňa nás však prvými nesmelými výhľadmi na hrebeň. Snažíme sa odhadnúť ďalšiu výstupovú líniu. Cez mohutný sutinový kotol to nepôjde, asi niekde viac vpravo, cez skalu. Po hodinke výšľapu stretávame prvého človeka, pochváli našu výstupovú trasu, nazve ju „schönes and sunny“, on ale ide iný okruh. Poteší nás, veď zatiaľ je to schön aj tu v lese, za chvíľu hádam stromy ustúpia, uvidíme, čo nás bude čakať ďalej.


„Horu križujú vo všetkých vertikálnych a horizontálnych smeroch desiatky kilometrov turistických chodníkov“


Po chvíli na nás spomedzi stromov vykúka prvá známka ľudskej prítomnosti na hore, objavuje sa záchranárska búda Ferdinand Bürklehütte. Sme vo výške 1320 m, prvých 600 metrov sme zvládli slušne. Chatka je pekná, malá terasa láka na posedenie, musíme však odolať, máme toho pred sebou ešte veľa. Aspoň pozdravíme sediaceho turistu, to Grüss Gott a Halloo si dnes užijeme. Hoci nie sme ďaleko od hraníc, češtinu nebudeme počuť vôbec a slovenčinu len raz (aj to sa navzájom pozdravíme slušne Hallo). Všetko je tu dnes úplne inak ako sme zvyknutí. Horu križujú vo všetkých vertikálnych a horizontálnych smeroch desiatky kilometrov turistických chodníkov, je tu veľa chát a búd, niektoré na hrebeni, niektoré pod ním, len pár stoviek metrov pod hlavný vrchol vedie už od roku 1897 ozubnicová železnica Salamander. Slovenský prístup postavený na hlavu (alebo lepšie povedané, na hlavu je postavený ten náš).


Ešte párkrát šliapneme do kopca po červenej značke a už točíme doľava, na modro značený hrebeň Nandlsteig, ktorý nás dovedie až hore na hrebeň. Až tu sa začína ten pravý výstup. Tu sa oddelí zrno od pliev. Tu sa ukáže, akú cestu Stanka vymyslela. Fantastickú!


Po pár metroch prichádzame k vyššie položenej chate Rieshütte. Je zavretá, verejnosti neprístupná, slúži len pre potreby miestneho turistického spolku. Ponad nádherne sfarbené jesenné lesy sa nám otvárajú prvé letecké výhľady do podhoria. V údolí medzi menšími pahorkami je uzavretá obec Schneebergdörfl, tam v hĺbke sme ráno začínali, tam sa chceme večer vrátiť.


„Tu je revír odvážnych šikovných kamzíkov a tichých slobodných dravcov križujúcich oblohu nad našimi hlavami“


Začíname stúpať po hrebeni napravo od Breite Ries. Názov neklame, je to naozaj Široký žľab, obrovské suťovisko, čerstvo vypadnutý balvan v ňom vyryl hlbokú stopu. Chvíľku stojíme a pozorujeme trojicu kamzíkov hľadajúcich potravu pri skupine brál na jeho okraji, len niekoľko desiatok metrov pod nami. Ani som si nestihol uvedomiť že sa stromy vytratili, pohybujeme sa už v pásme kosodreviny. Tu je revír odvážnych šikovných kamzíkov a tichých slobodných dravcov križujúcich oblohu nad našimi hlavami.


Odvážni a šikovní sa snažíme byť aj my. Je to krásny terén. Strmý, skalnatý, exponovaný, nepôsobí však extrémne. V každom prípade treba dávať pozor na každý krok, každučký jeden pohyb. Často používam ruky, idem na istotu, na tri pevné body. Niektoré skaly nedržia úplne pevne, bolo by kam padať. Opäť raz chválim prácu pána Makaru, popradky sedia ako papučky, na skale držia ako prilepené.


Cestu hore si vyslovene užívam, aj keď sa zo mňa každým krokom, každučkým nabraným výškovým metrom pomaly stáva pleva. Raňajšie (v tomto prípade skôr nočné) rozhodnutie lepšie sa naraňajkovať (nanočníkovať by nebolo pekné slovo) nebolo správne. Môj žalúdok je predsa len zvyknutý na iný režim, v kľude by to možno spracoval, pod záťažou sa ale pomaly začína búriť. Postupne prestáva fungovať, ničím sa mi nedarí priviesť ho k životu. Oťažieva, nepracuje, chce si oddýchnuť.


„dáme krátky oddych, posedíme, porozprávame, pokocháme sa pohľadom, obdivujeme drsnú krásu vysokohorského skalného terénu“


Ja s ním ale nemôžem oddychovať, môžem tak urobiť len občas, takýmto spôsobom by som na hrebeni bivakoval. Snažím sa držať aspoň aké také tempo, Stanka sa mi snaží pomôcť, mentálne ma vyburcovať. Bojujem. Občas dáme krátky oddych, posedíme, porozprávame, pokocháme sa pohľadom, obdivujeme drsnú krásu vysokohorského skalného terénu. Je tu nádherne, je čo obdivovať. Len tie dravce nad hlavou ma začínajú vyrušovať, žeby cítili ľahkú korisť?


Nie, dnes ma ešte nedostanú, neprišiel ešte ten čas. V taký krásny deň, v tomto nádhernom prostredí, v takej príjemnej spoločnosti to nezabalím. Idem ďalej, vyššie a vyššie. Chytám sa skál, lán, deriem sa krok za krokom hore. Náhle nemám kam stúpať. Stojím na vrcholovom plató, moje parťáčky si tu už pár minút užívajú pohodu a výhľady (stále som čakal, že Mirka stihne otočiť celé kolečko a tesne pred vrcholom ma obehne od chrbta).


A výhľady sú tu naozaj bombastické. Obloha je gýčovito modrá, pod nami na východe podhorie, pred nami vrcholové plató, všade navôkol desiatky, stovky alpských vrcholov. Na úplnom horizonte sa v diaľke črtajú drobné vrcholky našich Malých Karpát a Považského Inovca. Túto časť Európy máme ako na dlani. A panuje úplné bezvetrie, vítaná zmena po búrlivej Malej Fatre.


„Padám na kolená, ľahnem do mäkkej prehriatej trávy. To je definitívny koniec“


Chcelo by to len sedieť, ležať, oddychovať, nechať sa zohrievať slnečnými lúčmi, čerpať energiu z okolia. Čas nám však príliš dlhé ničnerobenie nepovolí, čaká nás ešte dlhý zostup, terén vôbec nepoznáme, musíme si vytvoriť dostatočnú rezervu.

Pokračujeme ďalej, niektorí sa cítia ľahkí ako pierko, chce sa im vzlietnuť, ja mám nohy ako z olova. Spočiatku to maskujem záujmom o výhľady (sú všade navôkol), po pár krokoch ale môj organizmus úplne vypovedáva. Bolesť zo žalúdka vystreľuje do celého tela, nohy odmietajú kráčať. Pochybujem, že sa ešte niekedy dostanem dole. Už navždy zostanem tu hore, na hrebeni. Padám na kolená, ľahnem do mäkkej prehriatej trávy. To je definitívny koniec.


Až hore na hrebeni som padol k nohám Veľkej Bielej hory, mojej platonickej lásky. Podľa predstáv sa to malo odohrať úplne inak, ale hora prijala moju pokoru, odpustila mi trúfalosť a za pár minút dodala potrebnú silu. Stanka mi zatiaľ istila chrbát (ležal som jej pri nohách), odrážala útoky ochotných okoloidúcich, ktorí chceli silou – mocou pomáhať a nakoniec ma aj naviedla správnym smerom.


Kúsok povyše nám máva Mirka, prebehla vrchom cez Kaiserstein, nižší z dvoch vrcholov hrebeňa. Pod ním leží horská chata Fischerhütte, moja definitívna záchrana. Dve fľašky nealkoholického piva (auto dole netrpezlivo čaká) zo Salzburgu ma definitívne privedú k životu. Žalúdok naštartuje, raňajšia ryba je strávená za pár sekúnd, pivo dodáva potrebnú energiu, náhle som ako znovuzrodený. Chvíľu sa snáď pohybujem pár centimetrov nad zemou, tak sa cítim zrazu ľahký.


„chlap, ktorý si až hore na vrchol vyniesol na chrbte horský bicykel“


Omámení od silného horského vzduchu a nealko piva pokračujeme k hlavnému vrcholu, pár metrov ďalej a vyššie na Schneeberg, do výšky 2076 m. Jeho vrchol síce špatí veľká budova, jej účel môžeme len odhadovať, ale hneď vedľa sa týči vrcholový kríž, miesto musíme využiť na zdokumentovanie výstupu. Ešte venujeme posledné pohľady nášmu okoliu, v duchu si sľubujem čo najskorší návrat (hore vedie ešte veľa pekných výstupových ciest) a začíname zostupovať. Tesne predtým ma zaujme chlap, ktorý si až hore na vrchol vyniesol na chrbte horský bicykel, Janči, máš inšpiráciu.


Zostup zväčša beriem ako nutné zlo, v týchto podmienkach však naberá úplne iné rozmery. Z mohutnej hory z rôznych smerov zbiehajú cesty a cestičky, všade navôkol sa objavujú veľké krasové snežné jamy, oko má v každom okamihu na čom spočinúť. Spočiatku klesáme strmo, opäť oceňujem výber trasy, na nej sa výškové metre naberali psychicky ľahšie. Keď si predstavím, že by som sa mal po pár hodinách prudkého stúpania štverať po tejto cestičke ...


Neskôr sa dostávame na krásnu širokú diaľnicu, ktorá vedie okolo chaty Damböckhaus. Konečne kúsok, keď nie je potrebné pozerať stále pod nohy, môžeme debatovať a obzerať sa kolom dokola. Chatu obchádzame svižným krokom, nemôžeme stáť pri každej vŕbe. Povyše po pravej strane je pekná vyhliadková lavička, z ktorej sa otvárajú posledné krásne panoramatické výhľady na vrcholový masív Schneeberg – Kaiserstein. Fotografujeme.


A mobily vyťahujeme aj o pár minút neskôr na krátkom horizonte. Z ničoho – nič sa pred nami objavuje Kaiserin-Elisabeth-Gedächtniskirche, kaplnka cisárovnej Sissi. Tu by som nič podobné nečakal. Malé návršie je však ako stvorené na podobnú stavbu. Pod ňou je stanica Salamander Schneebergbahn, po chvíľočke sa z nej vydáva na cestu dole súprava zubačky. Toto treba zachytiť.


„Mirka si zostup užíva, cupoce, tancuje dole chodníkom, nikto jej nestačí“


Zostupujeme stále nižšie. Chodník prudko klesá, ide sa však celkom dobre, pevné kamene poskytujú nohám dobrú oporu. Všetko však držím cez stehná, to bude svalovica (napočudovanie neprišla)! To Mirka si zostup užíva, cupoce, tancuje dole chodníkom, nikto jej nestačí (ja sa ani nepokúšam, mám len dve nohy a jeden život). Niekoľkokrát prekrižujeme trať zubačky, cez priechod aj ponad zaujímavo riešený tunel.


Takýmto spôsobom sa poľahky dostávame k stanici Baumgartner a pohostinstvu Buchtelwirt, kde ponúkajú vraj známe buchty Schneeberg-Buchteln (stanicu tiež nazývajú Die Buchtel-Station am Schneeberg). Chodník vedie priamo cez terasu, jedno nealko, malé alko a citronádu predsa zvládneme, máme ešte kúsok cesty pred sebou. A z perónu sa ešte naposledy rozlúčime a potešíme pohľadom na dominantnú kaplnku na návrší pod Schneebergom, vrcholový masív už odtiaľto nevidno.


„1500 metrov zostupu som už dávno neabsolvoval“


V dobrom rozpoložení a veselom rozhovore takmer minieme odbočku našej žltej značky, ešte že máme dobrú navigátorku, má to dnes pevne v rukách. Zvolila správnu výstupovú trasu, spoľahlivo nás vedie pri zostupe, nám stačí len kráčať a snažiť sa udržať tempo. Skoro 1500 metrov zostupu som už dávno neabsolvoval.


Žltá značka sa vnára do lesa, klesanie napriek očakávaniu nie a nie povoliť. V spodnej časti zostupu sa nám ešte na chvíľu otvára pohľad na „našu“ stenu, naposledy vidíme chatu Rieshütte, kotol Breite Ries a odvážnu líniu nášho výstupu. Klesanie sa našťastie konečne zmierňuje, vychádzame na lesnú cestu, paličky môžem zložiť a niesť len v jednej ruke. Už verím, že uvidím cieľ.


„V hĺbke lesa sa prebúdza prvá víla, najstaršiemu vlkovi sa rozžiaria oči, tíško zavyje“


Vychádzame z lesa. Bolo už načase. V týchto miestach prichádza šero skôr ako inde. V hĺbke lesa sa prebúdza prvá víla, najstaršiemu vlkovi sa rozžiaria oči, tíško zavyje. Vo vzduchu nad lúkou s pasúcimi sa kravkami poletujú na krídlach traja vzduchoplavci. Všetci spolu zažívame krásny deň.


Stena hory s prichádzajúcim večerom pomaly zhasína, ukladá sa na krátky nočný oddych. Jej hviezdna chvíľka príde opäť ráno, keď sa s dotykom prvého slnečného lúča rozžiari zlatou farbou a rozsvieti nový deň v Dolnom Rakúsku.


Cesta domov potom plynie príjemne. Áut na diaľnici síce pribudlo, ale nezdržiavajú nás žiadne zápchy a obmedzenia (posielam pozdrav na české diaľnice, cesta zo služobky nám vo štvrtok trvala vyše deväť hodín). Pri zaujímavom rozhovore určite zaspať nemôžem a tých posledných pár kilometrov z Trnavy už našťastie zvládnem aj sám. Veď zajtra nás čaká ďalší výlet. A Mirka sa rozhodla pripojiť. Dnes to bola len taká malá príprava na Veľký Manín.


Učíme sa celý život. Krásny, takmer gýčový deň mi pripomenul a potvrdil niekoľko overených právd:

  • netreba meniť zaužívané návyky (hlavne stravovacie)

  • treba poslúchať ženy, vedia veci robiť dobre (a aj tak si to presadia)

  • netreba prestať snívať

  • treba si plniť sny

Tento deň ešte dlho ponesiem hlboko vo svojom srdci. Som rád, že som si mohol splniť jeden zo snov, dotkol sa Veľkej Bielej hory, na topánkach si domov priniesol jemný prach z jej povrchu a v hĺbke duše mnoho krásnych zážitkov. Ich úplne spracovanie a opätovné prežitie mi našťastie vydrží ešte dlho, toto je len prvý neobratný pokus o prenesenie vôní a farieb tohto nádherného dňa na obrazovku počítača.


Ďakujem mojim turistickým múzam za príjemnú spoločnosť. Cítil som sa s Vami výborne, spoločne strávený čas neskutočne uletel, prežil som s Vami nezabudnuteľný deň.


V minulosti, v časoch železnej opony sa poniektorí z nás snažili nájsť spôsob, ako uniknúť z nehybnej lepkavej atmosféry blbej doby. Viacerým tento únik poskytovali výlety do prírody. Dnešná doba je zas až príliš dynamická, ale podobne blbá a lepkavá. Niektorí sa pred ňou preto znova snažíme uniknúť. Cesta nemusí byť len presunom v čase a priestore, ale aj cieľom nášho snaženia. A preto sa spolu s dharmovými tulákmi vydávame v každom mož-nom okamihu on the road. Keď sa podarí, tak naozaj, na pár dní alebo aspoň hodín. Keď nie, tak potichúčky, vo vnútri, na pár okamihov, aby to nikto nezbadal. Možno tam raz stretneme aj Jacka.




23 views

Tu môžete zanechať odkaz

© 2023 by Train of Thoughts. Proudly created with Wix.com